S vysokou citlivosťou u žiakov a dospelých sa stretávame na dennej báze pomerne často, dokonca bez toho, aby sme si túto skutočnosť uvedomovali. Vysoko citlivý je v priemere každý piaty človek. Na Slovensku tento pojem stále nie je dostatočne známy a zaužívaný, týka sa však okolo 15 % až 20 % žiakov a študentov. Vzhľadom na tak vysoké percento detí v školskom prostredí v kombinácii s nedostatočnou osvetou, si táto téma vyžaduje zvýšenú pozornosť a informovanosť aj v kruhoch pedagogických a odborných zamestnancov škôl. 

Pojmom vysokej citlivosti u detí a dospelých sa začala od roku 1991 intenzívne zaoberať americká psychologička Dr. Elaine Aron. Tá sa následne v spolupráci s ostatnými odborníkmi orientovala nielen na výskum v tejto téme, ale aj jej osvete. Na základe normalizácie vysokej citlivosti ako osobnostnej črty Dr. Aron zaviedla pre tento typ osobnosti terminologický pojem „Highly Sensitive Person” s abreviáciou „HSP”. Do slovenského jazyka tento pojem prekladáme ako „vysoko citlivý človek”. Ak sa jedná o dieťa, hovoríme o ňom ako o „vysoko citlivom dieťati”. 

Vysoká citlivosť u detí a u dospelých je charakteristická najmä intenzívnejšou mierou vnímania okolitého sveta a hlbším spracovávaním senzorických vnemov. 

Aké sú vysoko citlivé deti? 

Na základe dostupných zdrojov a výskumov sa percentuálne odhaduje, že z celkového počtu detí je vysoko citlivých okolo 15 % až 20 %. Vo väčšine prípadoch sa dá vysokú citlivosť dieťaťa zistiť hneď po narodení. Štúdie o dvojčatách poukazujú na fakt, že vysoká citlivosť je dedičná (Aron, 2021).

Už v kojeneckom veku vysoko citlivé deti:

• majú bdelejší mozog,
• rýchlejšie sa u nich aktivuje sympatický nervový systém (poplašná reakcia „útok/útek”),
• disponujú tiež nadmernou percepciou – reagujú na veľmi jemné vnemové nuansy, ktoré by iné dieťa nemuselo vnímať (Leuze, 2022). 

Vysoko citlivé deti už od narodenia registrujú a spracovávajú obrovské množstvo informácií. To si, prirodzene, často pýta svoju daň. Ak vysoko citlivé dieťa nemá vytvorené vhodné podmienky na regeneráciu, nedostáva sa mu správnej výchovy alebo vhodného prístupu v škole, s vysokou pravdepodobnosťou sa môže dostať do psycho-sociálno-emocionálnej nerovnováhy spôsobenej kognitívnym, sociálnym, emocionálnym či senzorickým prestimulovaním.

Prestimulované a preťažené dieťa často preukazuje známky únavy, zvýšenej zraniteľnosti a dráždivosti, plachosti a v krajných prípadoch apatie či rezignácie.

Takéto prejavy bývajú často zamieňané s rôznymi diagnózami, poruchami osobnosti či pozornosti alebo problematickým správaním. Nemusí to tak byť. Môže to znamenať, že dieťa je jednoducho vysoko citlivé. Tieto sprievodné javy preťaženia bývajú prirodzeným obranným mechanizmom vysoko citlivého dieťaťa, a to najmä vtedy, ak je krátkodobo alebo dlhodobo vystavené okolitým stresorom a zároveň ešte nedisponuje kopingovými stratégiami na zvládanie záťažových situácií. 

V tejto súvislosti treba opäť pripomenúť, že vysoká citlivosť je trvalá a vrodená povahová črta osobnosti, ktorá sa prejavuje zvýšenou percepciou okolitých vnemov a ich intenzívnejším a dlhším spracovaním. Sama o sebe nesúvisí so žiadnou vrodenou poruchou, nevzniká ako dôsledok traumy a nie je vedená v medzinárodnej klasifikácii ochorení či v diagnostickom a štatistickom manuáli. 

Ak vysoko citlivé deti obklopíme dostatkom pozornosti a pochopenia, vnímame ich potreby a vytvárame im vhodné p