Pedagogické diagnostikovanie školskej pripravenosti žiakov

Pripravenosť dieťaťa na školské vzdelávanie je veľmi individuálna. Identifikácia prekonceptov detí na konci predprimárneho vzdelávania poskytuje komplexnejší pohľad učiteľovi o deťoch v triede. Ďalšia konzultácia a spolupráca s učiteľmi z primárneho vzdelávania by mohla tento prechod na primárne vzdelávanie a celkovú adaptáciu dieťaťa na školské prostredie zjednodušiť a zefektívniť i edukačný proces.

Pedagogické diagnostikovanie školskej pripravenosti

Pre potreby výchovno-vzdelávacích činností v škole by mal budúci, resp. začínajúci školák disponovať dostatočnou úrovňou vedomostí, zručností a schopností. Ich formovanie je konkretizované v predprimárnom vzdelávaní, rodinnom prostredí aj v každodenných spoločenských interakciách dieťaťa. V danej súvislosti venujeme ďalej pozornosť diagnostikovaniu školskej pripravenosti. Slezáková a Borbélyová (2013) ju uvádzajú do kontextu prechodu dieťaťa z materskej školy do základnej školy a adaptácie na začiatku školskej dochádzky, keďže podľa nich predstavuje výstup predprimárneho vzdelávania, determinant zabezpečujúci plynulý prechod dieťaťa z predprimárneho do primárneho vzdelávania a determinant úspešnej adaptácie.

K posudzovaným oblastiam školskej pripravenosti patrí úroveň grafomotoriky, reči, sluchového a zrakového vnímania, vnímania priestoru a času, matematických predstáv, pozornosti, sociálnych zručností a sebaobslužných činností (Bednářová, Šmardová, 2012).

V pedagogickom diagnostikovaní školskej pripravenosti odporúčame učiteľom zamerať sa nielen na jednotlivé jej prvky uvádzané vyššie, ale tiež na:

• charakteristiky školského prostredia (veľkosť triedy, materiálne vybavenie, podnetnosť prostredia),
• vplyv rodinného prostredia, pripravenosť rodičov na rolu rodiča školopovinného dieťaťa, podmienky na domácu prípravu (Scott-Littlea kol., 2006).

Školská pripravenosť predstavuje predpoklad na formálne vzdelávanie v škole, dôležitý faktor ovplyvňujúci učenie a školské výsledky žiaka.V záujme zvýšenia školskej pripravenosti budúcich školákov by súčasťou edukačnej praxe v závere predprimárneho vzdelávanie malo byť zvyšovanie školskej motivácie, aby sa dieťa chcelo stať žiakom, chcelo veľa vedieť a splniť očakávania dospelých. Zároveň je nevyhnutné formovať predstavy o škole a učebnej činnosti, o sociálnych javoch a normách správania, komunikácie. Práca s najstaršou vekovou skupinou detí v materskej škole vyžaduje zvyšovanie ich samostatnosti, vytváranie základov elementárnych zručností v činnosti, napr. plánovanie, sebahodnotenie (Slezáková, Tirpáková, 2006).

Pred vstupom do 1. ročníka základnej školy dieťa narába s individuálnou sústavou predstáv o škole na rozličnej úrovni. Jeho náhľad sa stáva východiskom pre formovanie obrazu o očakávanej role školáka, čo predpokladá vytváranie vzťahu ku škole. Existujúci súbor predstáv a očakávaní reprezentuje prekoncepty detí o škole v súvislostiach. Deti v prechodnom období intuitívne opúšťajú rolu predškoláka a postupne si zvnútorňujú pozíciu školáka. Ide o prvú, spoločensky povinnú rolu podmienenú komplexom správania. Na začiatku školskej dochádzky je potrebná tvorba optimálnych podmienok pre žiaka, čo mu umožní vhodne využívať vlastný potenciál.

K dominantným ukazovateľom patrí: