Deti si pamätajú...

Čas, kedy lovíme v pamäti dôležité chvíle strávené v prostredí triedy, školy a v balíčku emócií si odnášame to podstatné do života, si starostlivo a bezpečne uchovávame nielen my, dospelí, ale aj „naši“ žiaci. Siahnuť s predstavami za horizont školskej dochádzky, tušiť najtajnejšie sny detí, vedieť odhadnúť ich skryté možnosti, ale aj pripustiť ideu, že pred učiteľom v danej chvíli nestojí len dieťa, ale aj budúci odborník na informačné technológie, známy spisovateľ, úspešný chemik, šikovný lekár, usmievavá pani predavačka, pragmatická ekonómka, ale možno aj ďalšia kolegyňa, ktorá neprestáva veriť, že každé dieťa by malo mať šancu na úspech, si pýta veľkú dávku pokory.

Aký „orbis pictus“ vieme deťom v školskom prostredí ponúknuť dnes? Čo si odnesú v spomienkach? Aký vzor im poskytneme v rovine slušnosti, vzájomnej úcty, tolerancie, ale aj schopnosti s odvahou meniť zvyky, ktoré doslúžili svojej dobe a účelu?

Dieťa si zapamätá naučené vedomostí, osvojí si získané zručností, upevní trénované návyky, ale vybaví si aj situácie, príbehy, vône a predstavy, ktoré sa hoci len zľahka dotkli najmä jeho srdca.

Pamätá si úsmev učiteľa, ktorý mu dával pocit výnimočnosti, že ním vyslovená veta, prečítané slovo, vypočítaný príklad, prezentovaný projekt, či zarecitovaná báseň splnila očakávania. Pamätá si spontánne objatia, ktoré v určitom veku žiaka sú pre neho ubezpečením istoty, že blízkeho človeka môže nájsť aj medzi učiteľmi. Vybavia sa mu aj ruky učiteľa utierajúceho slzy lejúce sa po tvári dieťaťa v dobe, kedy sa vyrovnáva s prvými neúspechmi a učí sa chápať význam slov víťazstvo a prehra. Pripomenie si rôzne odtiene vlastného mena vysloveného učiteľom v závislosti od stupňa radosti, nadšenia, smútku, hnevu, prekvapenia, ktoré žiak svojim konaním v pocitoch dospelej osoby vyvolal. Pamätá si situácie, kedy v návale hnevu a nevyvážených emócií vyviedol hlúposť, ktorá sa bez záchranných sietí spriaznenej duše učiteľa s ním mohla ťahať veky.

Spomienkové stopy si budú pýtať svoju daň až po rokoch. Vtedy, keď si učiteľ pozornosť už nevynúti známkou, v čase, kedy poukazovanie na „domáce tresty“ a silu autority rodiča už nebude možné použiť na získanie si rešpektu. Odvrátená tvár už dospelej osoby môže byť odpoveďou na „krivdu“ z minulosti. Vyhýbavý pohľad na ulici môže byť trpkou spomienkou na situácie, kedy ľudskosť v školskom prostredí ťahala za kratší koniec. Absencia pozdravu môže byť potvrdením nezáujmu spájať meno „bývalého" žiaka s menom učiteľa.

Kvalitné vzťahy však aj po rokoch budú ich nositeľov hriať pri srdci a úprimný úsmev bude spoľahlivou odpoveďou na vytvorenú dôveru z minulosti, na silu ľudskosti človeka, ktorý sa v určitú etapu života dokázal nezmazateľne podpísať do pozitívneho archívu spomienok obyčajného žiaka. Získať si srdce žiaka, ostane kľúčovou úlohou učiteľa, ktorý si uvedomuje, že hodnota jeho profesie sa meria aj jeho ľudskosťou.