Klamstvá, polopravdy a manipulácia

„Nikdy sa mi nepáčilo klamstvo a nadovšetko nie sebaklam.“ M. Wardová

Klamstvo klamanie, vyjadrenie nepravdy znamená tvrdiť niečo, o čom vieme, že nie je pravda, alebo neexistuje racionálny dôvod veriť, že to pravda skutočne je. Chápanie pojmu a rozsahu klamstva je rôzne a zohľadňuje vek, situáciu, aj kultúrne osobitosti danej krajiny. Niektoré frázy, výroky, tvrdenia môžu pre rôznych obyvateľov rôznych krajín znamenať rôzne skutočnosti. Môžu spôsobovať pocit falošnosti, neúprimnosti, nepravdy, preto pravda môže mať niekoľko rôznych významov. Patriť tu môžu výroky typu irónie, sarkazmu, bagatelizácie, metonýmie, matafory, resp. iné ustálené výroky, ktorých obsah tvrdenia má výrokovú rezonanciu pravdy, ale skutky nie sú myslené ako pravda, napr.: „mám sa vynikajúco; neprežijem to; zabijem ťa; roztrhám ťa“.

Psychologický pohľad na klamstvo

Klamstvo je veľmi zložitý sociálny a komunikačný fenomén. Psychológia chápe ako skutočnú lož iba vedomé, t. j. úmyselné a zámerné získanie nejakej výhody na úkor druhého. Je to prekrúcanie skutočností za účelom osobného profitovania, v dôsledku čoho druhej osobe ubližujeme, priťažujeme jej, alebo inak ju znevýhodňujeme (Grajciar, 2012). Klamaním sa snažíme docieliť, aby sa veci diali podľa našich predstáv, pričom máme tendenciu a snahu situáciu ovládať, mať nad ňou moc. Zmyslom lži je manipulácia a zavádzanie. Motívom je určitý druh zisku, výhody, ocenenia, zdôraznenia kvality našej osobnosti, našich zámerov a záujmov.

Lož má mnoho podôb, napr. môže ísť o nevinné skreslenie situácie, zahmlievanie skutočnosti, predstieranie, dezinformáciu, manipuláciu až po zámerný podvod.

V školskej praxi podvod i klamstvo v rôznych krajinách sú rôzne tolerované. Bežné opisovanie, či podržanie kamaráta v klamstve alebo skreslení situácie sa považovalo za odvahu či hrdinstvo, avšak vieme, že pokrivené hrdinstvá prinášajú v živote ďalšie možnosti nečesného správania sa. Práve preto dnes aj pri univerzitných, doktorandských, docentských i profesorských habilitáciách fungujú nielen etické komisie pri obhajovaní záverečných prác, ale aj register kontroly originality.

Klamať možno verbálne aj nonverbálne. To, či niekto klame situačne, resp. je kontinuálny klamár, je mimoriadne ťažké určiť. Existuje celý rad indícií, ako klamstvo odhaliť.

Mozgová činnosť a jej fyziologické prejavy v čase klamstva

Je dokázané, že pri klamaní sa aktivuje vonkajšia, resp. dorzolaterálna a vnútorná spodná, resp. ventromediálna kôrová oblasť čelných lalokov. Žiadne funkčné anatomické oblasti mozgu, ktoré by boli výsostne spojené s podvádzaním, zatiaľ objavené neboli. Klamanie aktivuje neurokognitívnu, aj neurovegetatívnu sieť veľkého rozsahu, pričom tie isté oblasti mozgu súbežne riešia aj iné problémy, napr. pozornosť alebo sebauvedomovanie. Klamať znamená výrazne aktivovať mozog. Keďže mozog funguje nielen diferencovane, ale aj unitárne, t. j. rovnaké anatomické štrukturálne a funkčné oblasti mozgu riešia rôzne problémy, mozog dokáže riešiť niekoľko veci naraz. Čím zložitejšia lož, tým väčší záber pre mozog a jeho neurálne siete. Ak hovoríme o klamstve v súvislosti s mozgovou funkciou, hovoríme predovšetkým o zložitom kognitívnom procese. Pri klamstve sa výrazne zaťažujú poznávacie funkcie. Klamár vedome oznamuje niečo, čo nie je pravda, a preto musí pozorne prepracovávať informáciu na dezinformáciu. Manipuluje s informáciami pričom využíva pracovnú pamäť (Grajciar, 2012).

Klamár zároveň musí vedieť odhadnúť mieru rizika a prezieravo odhadnúť protireakcie. To si vyžaduje vysokú mieru flexibility a pohotovosti v rovine fluencie i originality. Podržanie vykonštruovanej informácie v pamäti je mimoriadne náročné. Je oveľa ťažšie uložiť a neskôr si vybaviť dezinformáciu, resp. vykonštruovanú pravdu ako skutočne prežitú udalosť. Pre „špecialistov“ na klamstvo tento rozmer neplatí v plnom rozsahu, pretože ich mozgová potencia sa nabíja energiou v klamstve a hľadaní alternatív, ako klamstvo revitalizovať na pravdu.

Emotívna stránka klamstva má v rovine fyziologických funkcií významnú rolu. Endorfíny a dopamínové neurotransmitery môžu spôsobovať veľké potešenie, radosť z toho, že „obeť“ dobehneme. Dopamínové obvody spôsobujú uspokojenie, ktoré pri nekontrolovanom počte expozícií môže nadobúdať rozmer patologického uspokojenia. Pocity hanby, rozpakov, úzkosti, podlosti a odporu k sebe sú ojedinelými emóciami v procese klamania.

Osoby, ktoré často klamú, majú narušenú empatiu, pokrivené sociálne vzťahy, sebareflexiu, čo sa diagnosticky objavuje pri poruchách osobnosti.

V určitých prípadoch môže ísť o disociálnu poruchu osobnosti. Neustále klamstvá, systematické podvody sú znakom zníženého sebavedomia alebo „excentrického svedomia“ a ľahostajnosti k morálnym pravidlám. Stáva sa, že pravdovravnosť je nimi hodnotená ako slabosť. Títo ľudia pri klamaní vôbec nepociťujú rozmer podlosti klamstva, prežívajú klamstvo ako pozitívnu emóciu. Ak im na klamstvá societa príde, riešia to v zmysle tézy: „No a čo?“ a uvedú príklady mediálnych klamstiev, škandálov, ktoré neboli odsúdené. Často sa nevedia správne rozhodovať a je u nich absolútny deficit obáv z dôsledkov ich konania. Jediná cesta úniku pred takými ľuďmi je prerušenie kontaktu (Kubík, 2012).

Môže polygraf pravdu potvrdiť alebo vyvrátiť?

Polygraf predstavuje prístroj, ktorý monitoruje fyziologické prejavy: srdcový rytmus, telesnú teplotu, potenie, pulz či spomalené alebo zrýchlené, povrchné alebo hlboké dýchanie.

Fyziologické reakcie sa porovnávajú po položení zámerných, štruktúrovaných, kontrolných či irelevantných, neutrálnych otázok, napr. kedy ste sa narodili, mená rodičov, súrodencov, kontrolné otázky, priezviská spolužiakov, učiteľov, ukradli ste už niekedy niečo a pod. Potom prídu na rad otázky, ktoré môže poznať len páchateľ a nikto iný. Vyhodnotenie výsledkov je značne náročné, záleží na technike vyhodnocovania a ich interpretácii. Pri detektore lži sa vychádza z hypotézy, že klamár alebo vinník vie o klamstve, o spáchanom čine viac ako ten, kto nebol aktérom klamstva alebo zločinu. Detekovanému sa kladú jednoduché nenútené otázky, pričom sa pozorujú reakcie v bežnej situácii, až neskôr striedavo pribúdajú kritické otázky. Zvýšené napätie a tenzia sa prejavuje u každého detekovaného jedinca, pretože ide o situáciu, pri ktorej je absolútna zameranosť na danú osobu a nie každý jedinec dokáže, napriek tomu, že má pravdu, aj hovoriť pravdu a neprejavovať zmeny v neurovegetatívnej činnosti. Tú nemožno ovplyvniť kognitivnými procesmi a jej prejavy prebiehajú pod prahom vedomia, pričom sa prejavujú napr. sčervenaním pokožky, fľakmi, triaškou, zahlienením hlasu, mimovoľnými pohybmi a pod.

Skúsený aplikátor polygrafu musí vedieť tieto zmeny veľmi citlivo selektovať. Nervozita má svoje opodstatnenie na začiatku rozhovoru. Ako sa správa detekovaný, keď hovorí pravdu, zistíme bežnou nezáväznou komunikáciou, nenútenou konverzáciou, pričom meníme témy. Skutočnému klamárovi odľahne pri zmene problematickej témy, čestnému človeku to bude pripadať nevhodné. Detektor by sme nemali zbytočne preceňovať, ale ani zatracovať. Doposiaľ však nebola zistená žiadna fyziologická reakcia, ktorá by sa prejavovala výhradne pri klamaní (Grajciar, 2012).

Pinocchiov efekt

Ide opresvedčenie, že klamár sa prezradí sám, stačí ho len pozorne sledovať. Klamári vďaka médiám, prostredníctvom návodov, marketingových trikov, špeciálne mierenou komunikáciou dokážu byť neskutočne rafinovaní, ľahko im naletia nielen deti, ale aj dospelí. Dieťa je najjednoduchším objektom toho, ako prostredníctvom klamstva možno zarobiť peniaze. Obrovská paleta ponúk v televízii počas reklamných spotov, rozličné ponuky na internete prinášajú túžbu tieto veci vlastniť.

Každá doba prináša sofistikovanejšie, premyslenejšie spôsoby klamstiev a podvodov. Keďže je v živote ťažké sa klamstvu vyhnúť, v rovine edukácie je dôležité sledovať koherentnosť verbálneho aj nonverbálneho prejavu. Ak človek, pre ktorého je charakteristická gestikulácia, pri kľúčových otázkach napríklad prestane používať pohyby rúk a tela, možno predpokladať, že klame (Vybíral, 2003).

Pozorujme niektoré príznaky klamstva:

• vyhýbanie sa očnému kontaktu,
• natáčanie sa k adresátovi bokom,
• odkláňanie tela, pri sede odklon kolien, chodidiel,
• mimovoľné pohyby rúk, hlavy,
• priškrtený hlas, menej úsmevu (u niektorých ľudí aj postavenie sa vyzývavo čelom k adresátovi a veľmi upriamený pohľad do očí),
• strnulý až vyzývavý pohľad,
• takmer dokonalá súhra rúk,
• bezdôvodný úsmev.

Buď je klamár veľmi pokojný a vyrovnaný, na čo sa naozaj cielene sústredil, aby tak pôsobil; alebo je nervózny a nesústredený, v jednej vete si mnohokrát protirečí a neuvedomuje si to; je oveľa pozornejší a ústretovejší ako obvykle; zahŕňa okolie množstvom nových informácií aj súkromného rázu, aj keď to predtým nikdy nerobil; predstiera dobrú náladu, pohodu, maskuje svoje vyjadrenia humorom, smiechom, pospevovaním.

Pri klamaní často vidieť tzv. „Pino­cchiov efekt“, podvedome sa dotýka úst, uší, trie si bradu, chytá si vlasy, oči, či nos, ide o zvýšenú gestikuláciu a haptiku (ontogenetický regres).

Podstatu klamstva predstavuje snaha získať výhody v najrôznejších podobách: materiálne, psychické uprednostnenie; vyhnutie sa trestu, zachovanie reputácie, zlepšenie spoločenského postavenia, ubránenie sa nebezpečenstvu, zabávanie sa na úkor iných; môže ísť aj o strach priznať skutočnú realitu, preto sa uchyľujeme k jej skresleniu, aby nám to vyhovovalo, aby nás to zvýhodňovalo, pobavilo, ponížilo iných. Inokedy pravdu deformujeme do tej miery, že klamstvo zvnútornime do „absolútnej pravdy“.

Druhy klamstiev

Polopravda: Ide o skutočnosť, kedy jedinec niečo podstatné vynechá, a tým vedome necháva druhého v mylných predstavách. Aktér si uspokojí svoje svedomie, pretože nezaklamal úplne, ale pravdu interpretoval tak, ako sa mu zdalo v danom momente vhodné či výhodné. Z toho môžu vznikať veľké nedorozumenia, pretože práve polopravda môže byť nebezpečnejšia ako úplná nepravda, keďže je nespochybniteľná.

ZAMLČOVANIE: Ak bolo v určitej skupine dohodnuté, že sa budú ľudia vzájomne informovať, mlčanie o určitých skutočnostiach je ekvivalentom klamstva.

ZAHMLIEVANIE: Vzniká vtedy, ak hovoríme o skutočnosti, ktorá sa vzdiaľuje podstate problému. Aktér hovorí o nadbytočných, okrajových informáciách, ktorými chce odviesť pozornosť od predkladanej nepravdy.

MILOSRDNÁ ALTRUISTICKÁ LOŽ: Nemusí spôsobovať konflikt, pretože obaja aktéri situáciu zvyčajne flexibilne pochopia a porozumejú jej. Môže ísť o zníženie traumy z pravdy. Konkrétny význam záleží na dôležitosti informácie. Môže byť rozdielna aj v závislosti od prijatia kultúrnych vzorcov society v konkrétnej kultúre. Napríklad milosrdná lož bola u nás v minulosti rozšírená najmä pri diagnostikovaní závažného ochorenia, kedy sa pacientovi nepodali presné informácie o jeho zdravotnom stave. Pravdivo bola informovaná len rodina, resp. iná osoba. V iných krajinách sa to považovalo za neetické. V súčasnosti sa preferuje pravdivé informovanie.

OBRANNÁ LOŽ: Je blízka milosrdnej lži, volíme ju vtedy, keď hrozí, že odhalenie pravdy bude mať katastrofálny dôsledok. Často „Pravda povedaná so zlým úmyslom je niekedy podlejšia než všetky klamstvá, ktoré možno vymyslieť“, sformuloval William Blake a je na nás, aby sme citlivo vyhodnocovali vzniknuté situácie.

OMYL: Ide o situácie, kedy jedinec hovorí, písomne prezentuje ním dedukovaný výrok na základe predchádzajúcich informácií, ktoré sa však môžu rýchlo meniť. V danej chvíli jedinec nemusí a niekedy ani nemôže vedieť, že hovorí nepravdu, ide o omyl, nie klamstvo. Klamstvom sa stáva až vtedy, ak zistí správnosť informácie a neurobí okamžitú nápravu.

DIAGNOSTICKÉ KLAMSTVO: Pri niektorých duševných poruchách si človek nie je vedomý, že klame. Je presvedčený o skutočnostiach, ktoré nie sú pravdivé, že sa naozaj tak stali. V jeho skreslenej realite sa môžu javiť veci inak, ako v skutočnosti sú. Výpadky pamäti zapĺňa vlastnými vysvetleniami a konfabuláciami, ktoré sa stali v minulosti. Môže ísť o symptómy pri psychotických poruchách, ale aj pri alkoholizme, obsedantno kompulzívnej poruche, schizofrénii a pod.

SEBAKLAM: O sebaklam ide vtedy, ak človek presvedčí sám seba o pravdivosti výroku, situácie, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Môže byť vedomý a nevedomý, resp. tvoriť prienik. V niektorých prípadoch ide o psychickú poruchu (mentálna anorexia, bulímia, ortorexia, paranoia) alebo aj o silnú túžbu, aby veci boli vnímané tak, ako chce. Transformuje ich do tej miery, že klame sám seba. Viditeľné je to vtedy, keď má potrebu o tom stále hovoriť, pretože v prvom rade presviedča sám seba a potom okolie o svojej „nepravdivej pravde“.

PSEUDOKLAM: Pri dosahovaní niektorých výkonov je malé klamanie samého seba niekedy prospešné, nevyhnutné, dokonca motivujúce, pretože môže ísť o efekt sebapovzbudzovania, nabíjanie sa pozitívnou energiou, dodávanie si odvahy, možno aj zvýšeným hodnotením seba samého.

Typy detských klamstiev

Inštrumentálna, zámerná lož: Snaha zabrániť prezradeniu vlastnej viny a získať odmenu alebo prospech. Táto lož súvisí s ontogenetickými osobitosťami, mení sa v priebehu vývinu a je na etike, výchovnom pôsobení a mediálnych vzoroch, do akej miery neodhalené klamstvá môžu poškodiť osobnosť dieťaťa.

Neinštrumentálna, nezámerná lož predstavuje rôzne alternatívy:

• Zbožné priania – Sú typické pre malé deti, sú vyvolávané detskou túžbu po tom, aby boli veci lepšie, ako sa v skutočnosti javia. Deti zveličujú, čo všetko doma majú, akí sú ich rodičia, súrodenci a pod.
• Bájne klamanie – Dieťa nedokáže rozlíšiť fantáziu od skutočnosti. U malých detí je tento stav považovaný za normálny. O poruche uvažujeme vtedy, ak pretrváva aj v školskom veku.
• Nutkavé klamanie – Dieťa si je vedomé, že nehovorí pravdu, ale nevie, prečo to robí, nie je mu jasný jeho vlastný motív; klame pri rôznych situáciách, aj keď nemá z toho okamžitý ani dlhodobý prospech. Správnou výchovou po čase vymizne.
• Prosociálne klamstvo – Zámerná lož, kedy bývajú v pozadí skryté pozitívne motívy, napr. neprezradiť kamaráta, skupinu, krádež a iné neetické situácie, ktorých dieťa bolo svedkom.
• Nevedomá obrana – Dieťa nie je schopné samo sebe priznať, že sa dopustilo niečoho zlého a tiež podvedome tento stav tají. Skrýva nejaké veci, obviňuje niekoho zo zlých skutkov a pod.

Záver

Klamstvo a pravda sú etické imperatívy, ktoré v dnešnom svete mediálneho presýtenia nepravdivými informáciami majú veľmi devastačný rozmer na formovanie osobnosti dieťaťa. Pravda, spravodlivosť, čestnosť sa dostávajú k slovu až dlhým dokazovaním, keď nepravdu strieda ďalšia a ďalšia lož. Deti sú vystavené tomuto pôsobeniu a napodobňovanie je ich prirodzenou stránkou vývinu. Odzrkadľuje sa to aj na ich pokrivených charakteroch. Duševné zdravie je východiskovým predpokladom pre úspešné zvládanie bežných i záťažových situácií. Mediálne skromný priestor pre etiku, pravdu, čestnosť a excentricky nadmerný priestor pre nonetické excesy, klamstvá a podvody sú imperatívom i nebezpečenstvom pre pozitívne formovanie našich detí.