Reformná pedagogika 30. rokov 20. storočia na Slovensku

Vznik Československej republiky bol zásadným zlomom pre vývoj školstva na Slovensku. Situácia nebola jednoduchá a nová štátna moc riešila bežné otázky výstavby nových škôl, rekonštrukcie existujúcich školských budov či celkovej modernizácie školstva. S ohľadom na národnostný útlak v Uhorsku existovalo na Slovensku len niekoľko slovenských ľudových škôl. Vyššie školstvo bolo maďarské. Podobne problematická bola situácia aj v učiteľských zboroch. Po roku 1918 tak muselo prísť aj k vybudovaniu slovenského školstva a k postupnej príprave slovenských pedagógov. V súlade s ideovým nastavením Československej republiky bolo ďalším zásadným opatrením poštátnenie školstva a znižovanie vplyvu cirkví na školský život. Jednotlivé časti štátu (české krajiny, Slovensko, Podkarpatská Rus) vstupovali do republiky s odlišnou školskou organizáciou. Zásadne to mal meniť malý školský zákon z roku 1922. Ustanovoval osemročnú školskú dochádzku, koedukáciu na všetkých stupňoch škôl či občiansku náuku a výchovu.¹

Reformné pohľady Václava Příhodu

Súbežne s oficiálnou líniou školstva sa pod vplyvom okolitého sveta začali v Československu udomácňovať nové myšlienky a názory na organizáciu školského systému, na metódy a formy práce pedagógov či pohľady na činnosť žiakov. V prvom desaťročí existencie ČSR úsilie tzv. reformných pedagógov možno rozdeliť na dve vetvy. Na jednej strane vznikali alternatívne školy, ktoré sa usilovali rozvíjať dieťa v súlade so spoločenským prostredím a poriadkom. Na druhej strane existovali školy, kde dieťa malo mať úplnú slobodu a rola učiteľa sa obmedzovala na vytvorenie vhodných podmienok na rozvoj.

Zásadnou zmenou reformnej pedagogiky prinieslo druhé desaťročie existencie Československa. Medzi vedúce postavy reformy sa dostal Václav Příhoda.

Podľa predstáv Václava Příhodu z roku 1928 mal každý žiak dostať také vzdelanie, akého je schopný podľa svojho nadania, snáh a potrieb.

Škola by v takom prípade musela byť značné flexibilná a nastavená na individuálne potreby jednotlivých žiakov. Příhoda navrhol aj ďalšie zásady na fungovanie takejto experimentálnej školy. Učivo malo byť rozčlenené na jednotlivé bloky a nie vyučovacie predmety. Namiesto školských rokov mali byť zavedené semestre. Žiaci mali postupovať dopredu na základe zvládnutia jednotlivých predmetov a nezávisle na tom, či zvládli celé učivo v rámci ročníka. Okrem povinných predmetov mala existovať aj široká sústava voliteľných predmetov.

Prelom priniesla publikácia z roku 1930 s názvom Racionalisace školství. Autor podrobil kritike dovtedajšiu organizáciu školstva ako systém zviazaný výhradne zákonmi či nariadeniami. V súlade s predchádzajúcimi názormi presadzoval, aby sa učebné metódy, obsah výučby či organizácia školstva čo najviac prispôsobovali potrebám žiaka. Na výchovnej úrovni bolo cieľom niečo, čo Příhoda nazval výchova „sociálneho gentlemana”. V praxi to malo znamenať, že výchova mala smerovať k začleneniu človeka do spoločnosti. Na splnenie tohto cieľa slúžili nástroje ako žiacka samospráva, vydávanie školského časopisu či spoločné stravovanie.

Najväčší záujem sa rozvíjal okolo II. stupňa reformovanej školy. Táto sa mala vnútorne diferencovať na technickú vetvu, humanitnú klasickú a humanitnú modernú vetvu. Zástancovia Příhodovej koncepcie sa pokúšali svoje názory overiť aj v reálnom školskom prostredí. Napriek súhlasnému stanovisku napríklad zo strany vtedajšieho ministra Milana Hodžu, tieto snahy na centrálnej úrovni zlyhali.