Modifikácia správania sa v triede

Modifikácie správania sa v 1. ročníku

Definovanie a odlíšenie vhodného a nevhodného správania v škole je pre žiakov veľmi náročné. Do školy si prinášajú rôzne skúsenosti, v novej školskej triede sa stretne skupina žiakov s odlišnými skúsenosťami, očakávaniami, vedomosťami, sociálnymi zručnosťami. Majú preto individuálne potreby a individuálne spôsoby správania. Učiteľ musí veľmi dobre porozumieť nielen tomu, aké sú prejavy nevhodného správania u jednotlivých žiakov, ale aj tomu, prečo tak žiaci konajú. Dobré porozumenie prejavom správania sa žiakov je prvým krokom k efektívnemu riadeniu triedy.

Obdobia morálky podľa J. PIAGETA

Obdobie, ktorým prechádza dieťa na primárnom stupni školy (6-11rokov), J. Piaget1 definuje ako obdobie závislej (heteronómnej) morálky, v ktorom vníma povinnosť a k nej patriace súvislosti bez vzťahu k okolnostiam, v ktorých sa momentálne nachádza. Príkazy a pravidlá dospelých považuje za povinnosť, vníma ich ako správne, lebo ich vyjadruje autorita (rodič, učiteľ...). Tento morálny nátlak u detí vyvoláva morálny realizmus, dieťa sa pozerá na svoje povinnosti ako na ne sa vzťahujúce hodnoty, ako na niečo vnútorné, objektívne dané. Akékoľvek správanie, ktoré je v súlade s povinnosťou a pravidlami je dobré a akékoľvek správanie, ktoré pravidlám nezodpovedá je zlé. Morálnemu realizmu zodpovedá objektívne poňatie zodpovednosti. Pre toto obdobie je charakteristický „kognitívny egocentrizmus“. Žiak ešte nemá rozvinuté spôsoby vnímania a hodnotenia vonkajšej reality, ktoré by mu pomohli vyčleniť udalosti, ľudí a idey. Jeho priania a sny sú pre neho rovnako reálne, ako predmety okolo neho. Menšie deti ešte nedokážu rozlíšiť uhol svojho vlastného pohľadu a uhol pohľadu iných ľudí. Nedokážu vidieť samy seba cudzími očami.

V tomto období je dôležité podnecovať morálne city dieťaťa. Tvorba citu pre povinnosť sa spája s dvoma podmienkami:

1. Zásah nariadení zvonka, používanie neobmedzene platných nariadení (nesmieš klamať, brať cudzie veci...).
2. Prijatie týchto nariadení, ktoré je spojené s citom „rešpekt“. Rešpekt sa skladá z náklonnosti a obavy. Dieťa poslúcha toho, koho rešpektuje, teda toho, kto ho má rád, ale súbežne ktorého sa aj obáva neposlúchnuť (prežíva stav podriadenosti).

Ide síce zatiaľ len o jednostranný rešpekt, ktorý je zdrojom pocitu povinnosti a u detí vytvára morálku poslušnosti. V tomto veku je však morálka poslušnosti základom akceptácie pravidiel a noriem správania. Jednostranná morálka je charakterizovaná heteronómiou, ktorá postupne ustúpi a uvoľní priestor autonómii, pre ktorú je príznačný vzájomný rešpekt, založený na vzájomnosti ocenenia.

Medzi heteronómnou a autonómnou morálkou J. Piaget vypozoroval ešte medzištádium, v ktorom sa deti neorientujú len na dospelú autoritu, ale aj na zovšeobecnené pravidlá. Autonómia sa uskutočňuje polovične, lebo dieťa pravidlo vníma stále nanútené zvonku. Autonómna morálka sa rozvíja v spolupráci a kooperácii detí medzi sebou. Jednostranná úcta k dospelému je nahradená vzájomným rešpektovaním sa. „Prechod k autonómnej morálke sa podarí až vtedy, keď je vzájomné rešpektovanie natoľko silné, že v jedincovi vyvolá požiadavku, aby s inými konal tak, ako by chcel, aby sa správali iní k nemu“2.

Obdobie medzi 6 a 11 rokom veku je veľmi dynamickým obdobím, u detí dochádza k dôležitej zmene perspektívy a morálny vývoj prechádza dvoma fázami. Ide o tzv. predmorálne obdobie, ktoré nastupuje medzi šiestym a siedmym rokom a môže sa pretiahnuť až do deviateho roku veku.

V tomto období sú pre dieťa charakteristické tieto vzory správania:

• Začína sa usilovať o nezávislosť a vymedzuje sa voči rodičom, hlási sa o svoje práva. Na dôslednosť pri dodržiavaní pravidiel reaguje urazene, má pocit, že ide o utláčanie.
• Nemilosrdne kritizuje svojich rodičov a učiteľov.
• Pri vyjednávaní je veľmi neústupčivé a tvrdošijné, nechce sa dať usmerňovať, vyjednáva v zmysle „... a čo za to?“
• Stáva sa, že je nemilosrdné a surové nielen voči ľuďom, ale aj zvieratám, vzájomne si nadávajú, radi odsudzujú, druhú stranu posudzujú neprimerane, akoby sa zrazu stali bezcitnými.
• Do tohto obdobia patrí aj krádež a klamstvo. Ide o vedome prekračovanie hraníc, ktorými deti testujú, ako ďaleko môžu zájsť. Nie je to prejavom toho, že by nevedeli, čo je bezprávie. Dôležité je, takéto správanie ako porušovanie pravidiel nenechávať bez povšimnutia, ale naopak naň upozorňovať, aby bolo viditeľné, že takýmto správaním sa narušujú medziľudské vzťahy.
• Deti sa v tomto období neustále porovnávajú, dohadujú, sebapresadzujú. Pre učiteľa sú tieto opakované a naliehavo komunikované výroky náročné. Nie sú znakom jeho nespravodlivosti v rozdeľovaní vecí a pozornosti, ale ide najmä o vyjadrenie túžby, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako, ako s ostatnými.

Sprevádzať žiakov v tomto období života si vyžaduje od učiteľov veľa porozumenia, ale ako rodič, tak aj učiteľ nesmie zabúdať na svoju prioritu – zodpovednosť za výchovu. Učiteľ nie je pre žiaka kamarát, ale je jeho partnerom, ktorý mu pomáha v oblasti vzdelávania a tiež mu pomáha prekonávať úskalia spolunažívania a učenia sa v triede. Má svoje profesijné skúsenosti, ktoré sú pre žiakov dôležité a zaisťujú im oporu a orientáciu.

V tomto veku treba:

• So žiakmi diskutovať a vydiskutovať dohody. Pravidlá treba dohodnúť, komunikovať ich význam, spísať ich ako dohodu. K pravidlám patria tak povinnosti ako aj práva. Ak sa dohodnuté pravidlá nedodržiavajú, treba vyvodiť dôsledky.
• Žiaci radi prekračujú hranice. Často v afekte, v návale vzdoru, ktorý ešte pretrváva vyslovujú výroky, nadávky, ktoré sú neprijateľné. Pri akomkoľvek porozumení pre nutnosť uľaviť si v afekte, nie je správne akceptovať verbálne útoky na druhých. Hranice môžu skúšať prekročiť, musia skúšať, aby zakúsili, čo je zlé a čo je dobré, ale zároveň sa musia učiť niesť za svoje konanie zodpovednosť. Iba vtedy budú schopné budovať si normy a hodnoty a prijímať ich za svoje.

J. U. Rogge (2007) odporúča rodičom a učiteľom v tomto období radšej konfrontovať dieťa s morálne zrelším stupňom vývoja, k