Portál pre riaditeľov škôl a zriaďovateľov
ISSN 1339-925X

Riadenie školy

27. novembra 1921 sa narodil Alexander Dubček

Publikované: Autor/i: PhDr. Adam Bielesz, PhD.

Dvadsiate storočie na Slovensko prinieslo niekoľko turbulentných zmien a nástupov nových politických režimov. Dejinné udalosti vyniesli na politický vrchol aj Alexandra Dubčeka.

Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci v rovnakom dome ako iná postava slovenských dejín, Ľudovít Štúr. Ľavicové myšlienky sa k Dubčekovi dostali už v kolíske a malý Alexander mal len štyri roky, keď sa jeho rodičia rozhodli pomôcť budovať komunizmus v Sovietskom zväze. Dubčekovci tu prežili dovedna trinásť rokov a až na sklonku tridsiatych rokov sa vrátili do Československa.

V rovnakom čase sa stredná Európa zmietala v zmenách. Najprv prišlo k Mníchovskej dohode, potom k Viedenskej arbitráži a dianie vyvrcholilo zánikom Česko-Slovenska, vznikom Slovenského štátu a okupáciou Čiech a Moravy. Alexander Dubček sa zamestnal v zbrojárskej továrni v Dubnici nad Váhom a vstúpil do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (ďalej len "KSS"). Zlom v živote Dubčeka prišiel s vypuknutím Slovenského národného povstania v auguste 1944. S bratom Júliusom sa zúčastnili bojov. Július Dubček na povstalecké boje doplatil životom, Alexander Dubček vyviazol so zranením.

Po druhej svetovej vojne sa začala kariéra v radoch komunistickej strany. Dubček stúpal od najnižších až k vyšším straníckym orgánom. V druhej polovici päťdesiatych rokov absolvoval politické štúdium v Moskve. Po návrate z hlavného mesta ZSSR pokračoval postup straníckou pyramídou. Už na konci päťdesiatych rokov sa Dubček ocitol v Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa (ďalej len "ÚV KSČ"). Tu sa dostal prvýkrát do konfliktu s Antonínom Novotným, vtedajším prvým tajomníkom ÚV KSČ a československým prezidentom. Nasledoval návrat na Slovensko, do orgánov KSS. Na jej čelo sa Dubček dostal v roku 1963.

Šesťdesiate roky sa vo vtedajšom Československu niesli v znamení uvoľnenia politických pomerov, na svetlo sveta sa dostávali niektoré okolnosti politických procesov päťdesiatych rokov.[1] Symbolom snáh o reformu komunistického systému sa na Slovensku čoraz viac stával práve Alexander Dubček. V rámci KSČ sa rozhorel boj medzi zástancami reforiem a zástancami zachovania dovtedajšieho stavu. Výsledkom mocenského zápasu bol koniec Antonína Novotného vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Jeho náhradou sa stal Alexander Dubček

Nástupom Dubčeka sa symbolicky odštartovala nová politika komunistickej strany nasmerovaná na demokratizáciu spoločenského života. Padla cenzúra a začalo sa otvorene písať o rôznych kontroverzných témach z minulosti. Vývoj v Československu pozorným okom sledovali v Moskve rovnako ako i v iných komunistických krajinách. Československí komunisti na čele s Dubčekom boli niekoľkokrát tlačení k ustúpeniu od reformného programu. Keď komunistickým predstaviteľom krajín východného bloku zlyhali všetky možnosti na dotlačenie československých predstaviteľov k návratu k pôvodnému kurzu nasadili silové riešenie a v noci z 20. na 21. augusta 1968 spustili inváziu vojsk Varšavskej zmluvy[2] do Československa.

Dubček bol sovietskymi vojakmi zadržaný a násilím prevezený do Moskvy, kde spolu s ďalšími československými predstaviteľmi sa zúčastnil „rozhovorov”. Cieľom sovietskej strany bolo dotlačiť československých politikov k uznaniu okupácie a ustúpeniu od politického smerovania nastoleného po páde Antonína Novotného. Hrubému nátlaku zo strany sovietskych predstaviteľov sa takmer všetci vrátane Alexandra Dubčeka podvolili [3] a požiadavky Sovietov akceptovali.

Nasledoval návrat do Československa a tzv. normalizácia. Reformné krídlo v KSČ prichádzalo o pozície. Dubčekov prvý ústup nastal v apríli 1969. Po politických demonštráciách, ktoré vypukli v Československu po víťazstve československých hokejistov nad ZSSR na Majstrovstvách sveta v hokeji, uvoľnil pozíciu prvého tajomníka. Nahradil ho iný Slovák, Gustáv Husák.

Dubček zatiaľ skončil v pozícii predsedu československého parlamentu, Federálneho zhromaždenia. V tejto pozícii sa nachádzal i v auguste 1969. Rok po invázii sa v niekoľkých československých mestách uskutočnili protesty proti okupácii. Na rozdiel od predchádzajúceho roku nezasahovali už zahraničné sily, ale československá armáda, polícia a ďalšie bezpečnostné zložky. Situáciou sa zaoberalo i predsedníctvo Federálneho zhromaždenia. Na svojom zasadnutí prijalo súbor zákonných opatrení známych ako obuškový či pendrekový zákon. Opatrenia umožnili širšiu perzekúciu osôb aktívnych na protestoch k 1. výročiu okupácie. Dubček, hoc za prijatie zákona nehlasoval, zákonnú normu podpísal podľa vlastných slov z donútenia. Nech ho už k podpisu viedli akékoľvek okolnosti, Dubčekovo rozhodnutie znamenalo značné zníženie jeho podpory zvlášť, ak mnohí z protestujúcich ešte stále skandovali jeho meno. 

Dubček skončil vo funkcií predsedu Federálneho zhromaždenia a ako veľvyslanec zamieril do Turecka. Nová politická elita rozbiehajúca kolesá normalizácie možno dúfala, že Dubček sa z Turecka nevráti a ostane v emigrácii. Nepodarilo sa, a Alexander Dubček sa do republiky vrátil. V roku 1970 bol vylúčený z KSČ. Stal sa človekom na úplnom okraji spoločnosti. Vrátil sa späť k robotníckemu povolaniu ako zamestnanec Západoslovenských štátnych lesov. Okrem vyrovnávania sa s novou situáciou sa stal pravidelným cieľom sledovania Štátnej bezpečnosti.

Novembrové udalosti roku 1989 Alexandra Dubčeka vrátili na politickú scénu. Hoci nedosiahol úplnú satisfakciu vo forme funkcie československého prezidenta, stal sa opäť predsedom Federálneho zhromaždenia a osobnosťou s nemalým vplyvom na ďalšie politické dianie. Do komunistickej strany už nevstúpil. Najprv pôsobil v hnutí Verejnosť proti násiliu, neskôr sa stal členom a predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Dianie v Československu nezadržateľne smerovalo k rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Konca Československa sa však Alexander Dubček nedožil. Dňa 1. septembra 1992 jeho automobil havaroval na diaľnici. Dubček ešte niekoľko týždňov bojoval v nemocnici, kde 7. novembra 1992 svojim zraneniam podľahol. 

LITERATÚRA:

  1. Alexander DUBČEK [online]. 2021 [cit. 2021-24.11]. Dostupné na internete: <https://totalita.cz/vysvetlivky/o_dubceka.php>.
  2. DUBČEK, Alexander. Nádej zomiera posledná. Bratislava: Nová práca, 1998, 289 s. ISBN 80-967857-7-X.

[1] Prioritu hrali procesy s niekdajšími komunistami, procesy s politickými protivníkmi komunistov boli na okraji záujmu,
[2] Varšavská zmluva bola vojenské zoskupenie komunistických krajín v rámci východného bloku.
[3] Súhlas so sovietskymi požiadavkami odoprel iba František Kriegel.


Diskusia - Počet príspevkov: 0

Odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk