Komunikácia a riešenie problémov školy v kontexte jej kultúry

Podstata a význam komunikácie v škole ako verejnej inštitúcii

Komunikácia v škole ako verejnej inštitúcii nie je uzatvoreným systémom. Pokiaľ by škola nekomunikovala, nemohla by prosperovať, spolupracovať s okolím, nemohla by sa s nikým porovnávať, rozvíjať sa, nemala by spätnú väzbu. Forma komunikácie prebieha celým radom komunikačných kanálov (Mikuláštík, 2020). Má veľmi premenlivú podobu a širokú škálu možností, ktoré môžeme v rôznych kombináciách požívať a meniť. Záleží na schopnostiach užívateľa, ako citlivo vie používať optimálne spôsoby, ktoré rešpektujú situáciu, úmysel, individuálne odlišnosti partnera, s ktorým komunikujeme, koho presviedčame, ku ktorému hovoríme (Dirgová, et al., 2021).

Komunikáciu v škole delíme podľa viacerých kritérií. Najčastejšie podľa:

• použitia slov (verbálnu a neverbálnu),
• smerovania (jednosmernú a obojsmernú),
• formálnosti (formálnu a neformálnu),
• priamosti (priamu a nepriamu),
• spôsobu šírenia informácií (vertikálnu, horizontálnu a diagonálnu).

Na všeobecne položenú otázku: „Prečo komunikujeme?“ možno odpovedať napríklad aj tak, že nemôžeme nekomunikovať. Komunikácia úzko súvisí so životom každého človeka, významne ho obohacuje a poskytuje mu množstvo informácií. Prostredníctvom komunikácie získavame poznatky, názory, dozvedáme sa o postojoch, hodnotách, spôsobe života a životnom štýle. Komunikácia reguluje naše konanie a správanie, ovplyvňuje naše ašpirácie, výkon a nasmeruje celkový pohľad na celý život náš i spoločnosti. Komunikujeme preto, aby sme si vymieňali a získavali informácie a poznatky; aby sme presviedčali a získavali iných na svoju stranu, pre plnenie úloh vytýčených nami alebo niekým iným; aby sme poznali seba a iných (kolegov, priateľov aj nepriateľov); aby sme nadväzovali sociálny kontakt a neboli izolovaní, osamotení, pretože mať niekoho blízkeho patrí k základným ľudským potrebám (Farkašová, 2019).

Ako uvádza Mikulaštík (2020), komunikácia v škole ako verejnej inštitúcii slúži piatim základným funkciám:

1. úkolová pracovná funkcia – dokončovanie úloh a plnenie termínov závisí na stálom a pravidelnom komunikovaní. Nevyhnutná je obojstranná komunikácia medzi vedením školy a jej zamestnancami;
2. sociálne podporujúca funkcia – v harmonickom pracovnom prostredí sú zamestnanci priateľskejší, kolegovia sa stávajú tak trochu súčasťou individuálneho, súkromného života;
3. motivačná funkcia – plat je iba jeden motivačný stimul. Z komunikačného hľadiska je tu celý rad dôležitejších stimulov, ktoré zaručujú iniciatívu a identifikáciu pracovníkov s úlohami, tímom a organizáciou;
4. integračná funkcia – zamestnanci majú pocit, že sú súčasťou určitej komunity;
5. inovačná funkcia – ľudia sú spokojní, keď majú priestor pre inovácie.

Komunikácia v škole z hľadiska jej formálnej organizačnej štruktúry

Interné prostredie školy je špecifické z hľadiska komunikačnej klímy, používaných komunikačných prostriedkov, uplatňovania komunikačných vzorcov a postupov v komunikačnom procese. Špecifickosť komunikácie determinuje štruktúra školy, ktorá určuje smer formálnej komunikácie a vytvára komunikačné kanály. Tieto predstavujú súbor činností, foriem a komunikačných prostriedkov, ktoré zabezpečujú správny tok informácií v zmysle dosahovania stanovených cieľov.

Formálna komunikácia v škole predstavuje tradičný prístup, v rámci ktorého riadiaci pracovník formálne smeruje inštrukcie k zamestnancom. Je oficiálne uznaná. Jej protipólom je neformálna komunikácia. Na základe formálnej i neformálnej komunikácie sa prijímajú rozhodnutia, riešia problémy a odstraňujú odchýlky od plánovaného stavu (Sedlák, 2018). Formálna organizačná komunikácia je daná funkciou oficiálneho informačného systému, potrebou získavať informácie o priebehu riadených procesov, organizačnou štruktúrou a formálnymi hierarchickými vzťahmi. Ak má formálna komunikácia v škole dosahovať žiadané výsledky, mala by prebiehať vo všetkých smeroch a prostredníctvom rôznych komunikačných kanálov (Szarková, 2012).

Formálnu organizačnú komunikáciu v školskom prostredí možno rozdeliť na vertikálnu (smerom nahor a smerom nadol), horizontálnu a diagonálnu.

Ako najefektívnejšia sa javí vertikálna komunikácia. Predstavuje rýchly, jednoduchý a efektívny spôsob dosiahnutia konzistentného oznámenia, eliminuje dezinterpretácie, znižuje počet redundantných debát. Podľa Sedláka (2018) zvyšuje motiváciu, zodpovednosť a výkon, odstraňuje napätie, eliminuje chybovosť v práci, podporuje súťaživosť, uľahčuje adaptáciu na novovytvorené podmienky, kladne pôsobí na pracovnú morálku, na kreovanie pocitov spolupatričnosti a lojality. Vertikálna komunikácia smerom nadol je najrozšírenejším spôsobom komunikácie. Jej preferovanie môže viesť k deformáciám v správaní pracovníkov, napr. k demotivácii (Dirgová, et al., 2021). Predísť takýmto negatívnym javom a situáciám možno vhodnou kombináciou viacerých komunikačných kanálov, systematickým opakovaním kľúčových informácií a posilnením spätnej väzby vo forme vzostupnej komunikácie (Howes, Tah, 2013). Podľa Farkašovej (2019) je predpokladom efektívnej komunikácie nahor podpora, povzbudzovanie a motivovanie zamestnancov k tomu, aby zamestnanci diskutovali o vnútorných systémoch a plánoch školy ako organizácie. Dôležitosť vzostupnej komunikácie potvrdzuje rad metód, uplatňovaných v rámci školského manažmentu u nás i v zahraničí. Bežne sa používa participatívne rozhodovanie, prax „otvorených dverí“ (Sedlák, 2018), ako aj schránky na námety a pripomienky (Dirgová, et al., 2021).

Podľa Howesa a Taha (2013) k spomínaným metódam patrí aj:

• podpora účasti cez splnomocnenie (môže podporiť dôveru, zodpovednosť a vzostupnú komunikáciu manažmentu školy),
• hodnotiace rozhovory (získavajú informácie o hodnotách a názoroch zamestnancov),
• riadenie „za chodu“ (riaditeľ školy, príp. jeho zástupca je v neustálom kontakte so svojimi podriadenými, tí mu dôverujú, komunikácia sa tak stáva menej formálnou),
• schémy návrhov (programy, ktoré podporujú zamestnancov k vyjadrovaniu návrhov),
• zamestnanecké prieskumy (realizujú sa najmä v súvislosti so zisťovaním klímy školy).

Komunikačné riešenie problémov v škole ako organizácii

„Firemná kultúra je súbor noriem, pravidiel správania sa, konania určitej spoločenskej skupiny ľudí – zamestnancov. Každý podnik, alebo firma je organizovaná skupina ľudí so spoločným cieľom. Základným cieľom každej firmy alebo podniku je dosiahnuť úspech a prosperitu. Od tohto cieľa sa odvíja celková podniková politika a následné rozhodnutia aj konkrétne činnosti. Firemná kultúra predstavuje systém predpokladov, predstáv, hodnôt a noriem, ktoré sa v podniku prijali a rozvinuli a majú veľký vplyv na konanie, uvažovanie i vystupovanie zamestnancov. Navonok sa prejavuje ako forma spoločenského styku zamestnancov v spoločných zvykoch, obyčajoch, oblečení, materiálnom vybavení a pod.“ (Almášiová, 2014, s. 12).

Kontext uvedeného obsahu sa priamo dotýka aj školskej praxe. Z hľadiska zvyšovania úrovne kultúry školy sa domnievame, že práve schopnosť efektívne a empaticky komunikovať môže byť významným činiteľom, ktorý potenciálne nezhody či problémy dokáže urovnať. V ďalšom obsahu prezentujeme niekoľko metód, ktoré dokážu svojou povahou pomôcť riešeniu niektorých komunikačných problémov medzi zamestnancami v škole.

Medzi najvyužívanejšie komunikačné metódy riešenia problémov v škole patria napr.:

BRAINSTORMING – prístup vyvinutý na to, aby pomohol skupine generovať niekoľko kreatívnych riešení problému. Vyvinul ho Alex Asborn, výkonný riaditeľ reklamnej agentúry, ktorý cítil potrebu prísť s technikou riešenia problémov, ktorá by sa namiesto hodnotenia a kritizovania myšlienok zamerala na vývoj nápaditých a inovačných riešení. Výhodou je to, že proces hľadania riešenia je oddelený od procesu hodnotenia riešenia. Nápady sa hodnotia až na ďalšom stretnutí. Dá sa „brainstormingovať“ anonymne cez počítač, v tichosti na hárok papiera alebo v pléne (Fisher, Ellis, 2019).

SKUPINA TVORIVÝCH PRACOVNÍKOV – väčšia skupina sa rozdelí na viacero menších skupín (max. šesť osôb). Tie sa snažia hľadať riešenie problému a potom ho prezentujú pred zvyškom skupiny. Výhodou techniky je, že nepriamo núti zapojenie všetkých členov vrátane tých, ktorí by vo väčšej skupine nedostali priestor (Frankovský, 2016).

NOMINÁLNA SKUPINA – jednotlivci pracujú v skupine samostatne. Každý napíše svoju charakteristiku problému a možného riešenia, potom sa to napíše na tabuľu, kde to všetci vidia. Nasleduje hlasovanie o najlepších riešeniach. Potom sa podrobne venuje napr. 10 riešeniam s najväčším počtom hlasov. Nevýhodou je, že sa zvyčajne presadia dominantnejší členovia, zatiaľ čo tí lenivejší sa ľahšie skryjú. Výhodou je, že sa ľahšie dosahujú dohody týkajúce sa kontroverzných problémov, pretože po stretnutí sa kolektív nedelí na víťazov a porazených (Frankovský, 2016).

DELPHIHO METÓDA – využíva sprostredkovateľa. Nejde o techniku využívanú vo veľkých kolektívoch, týka sa hlavne najdôležitejších ľudí. Sprostredkovateľ rozpošle každej osobe hárok s definíciou a vymedzením problému. Každý sa k problému vyjadrí a navrhne riešenie. To sa pošle sprostredkovateľovi, ktorý to všetko spíše na jeden hárok a znova im to rozpošle. Každý sa musí vyjadriť ku každému riešeniu. Takto to pokračuje, až dokým sa nedosiahne konsenzus. Technika sa využíva vtedy, keď nie je dostatok času alebo priestoru na zorganizovanie stretnutia väčšieho počtu ľudí (Fisher, Ellis, 2019).

FOCUS GROPUS – inštruktori predstavia tému, o ktorej sa bude diskutovať akýmkoľvek spôsobom, ktorý si zvolia. Technika podporuje neštruktúrované myšlienky k danej téme. Využíva sa na analyzovanie záujmov a hodnôt ľudí. Vyžíva sa predovšetkým na univerzitách, vo veľkých korporáciách, často ju využívajú aj politickí kandidáti, ktorí chcú porozumieť tomu, ako druhí vnímajú ich silné a slabé stránky.

METAFORICKÉ MYSLENIE – metafora je technika myslenia, ktorá spája dve významovo rozdielne veci. Kľúčom k metaforickému mysleniu je podobnosť (Fisher, 2019). Príliš veľa logického myslenia môže ochromiť kreatívny proces a využívanie metafor napomáha rozmýšľať o probléme iným spôsobom. Proces riešenie problémov môže mať formu individuálnej alebo skupinovej činnosti. V prípadoch, za ktoré nesie zodpovednosť sám manažér, vykonáva rozhodovanie a riešenie problému individuálne. V niektorých prípadoch sa stáva, že v určitých fázach s nim spolupracujú podriadení alebo iní kolegovia. Avšak vyskytujú sa situácie, ktoré sú nové, zložité, kedy treba pracovať s rôznorodými informáciami, z rôznych uhlov sa pozerať na problém, zvažovať viac názorov, postojov, pohľadov na situáciu. V organizáciách sa pri takýchto situáciách vytvárajú špeciálne skupiny (v školách napr. intervenčné tímy), komisie, privolávajú sa špecialisti, aby sa problém vyriešil v čo najkratšom čase, s čo najnižšími nákladmi a čo najefektívnejšie. Tieto krízovo vytvorené tímy, skupiny sa nemusia podieľať na celom procese riešenia problémov. Často sa stáva, že určitá skupina dostane za úlohu fázu definície, iná hodnotiacu fázu a ďalšia realizačnú fázu. Aj samotné rozhodnutie manažéra, či bude riešiť problém individuálne alebo v kolektíve, si vyžaduje dobré poznanie problematiky, nakoľko aj individuálne aj kolektívne riešenie situácií má svoje kladné aj záporné stránky, ktoré treba brať do úvahy k danému problému (Mantzavinos, 2014).

V každej organizácii, školu nevynímajúc, je komunikácia rozhodujúcim činiteľom jej efektívneho riadenia. Komunikácia zahŕňa prijímanie aj odosielanie informácií, správ. Pre účel riadenia organizácie je dôležité, aby sa upriamila pozornosť na to, ako čo najefektívnejšie vykonať každú úlohu. Pre efektívny manažment školy ako organizácie je dôležité zameriavať sa na zmysluplné rozhodnutia, schopnosť manažmentu komunikovať (čo znamená počúvať i hovoriť), ľudskosť, otvorenosť mysle a schopnosť sústrediť sa na cieľ, ktorý chce škola (vo verejnom priestore) a jej zamestnanci dosiahnuť.

1. ALMÁŠIOVÁ, J., 2014. Etika podnikania. 1. vyd. Bratislava: MPC, 2014. 28 s. ISBN 978-80-565-0008-8.
2. BIRKNEROVÁ, Z. – BIRKNER, M., 2014. Manažment – Organizačné správanie: Komunikačné zručnosti. Nežiaduce formy správania. 1. vyd. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2014, 130 s. ISBN 978-80-555-1238-9.
3. BIRKNER, M. – BIRKNEROVÁ, Z., 2015. Komunikačné zručnosti v praxi a ich rodové diferencie. In Podniková revue, roč. 14, č. 34 (2015), s. 28-40. ISSN 1335-9746.
4. CARNEGIE, D., 2010. Komunikácia ako cesta k úspechu. 1. vyd. Bratislava: PRÍRODA. 136 s. ISBN 978-80-070-1817-4.
5. DAŇKOVÁ, Z. – BENKOVÁ, E. – DANČIŠINOVÁ, L., 2016. Úloha komunikácie a kultúrne poznanie pre zdokonalenie firemnej komunikácie manažérmi. In BIRKNEROVÁ, Z. – FRANKOVSKÝ, M., 2016 (Eds.). Identifikácia a rozvoj sociálneho a psychického potenciálu. Zborník recenzovaných štúdií z vedeckého seminára. 14. jún 2016. Prešov: Fakulta manažmentu Prešovskej univerzity v Prešove, 2016. 163 s. ISBN 978-80-8165-169-4.
6. DIMUNOVÁ, J., 2008. Kompendium komunikace. 1. vyd. Uherský Brod: Eurotisk. 77 s. ISBN 978-80- 254-2002-7.
7. DIRGOVÁ, E. – PRUŽÍNSKÁ, V., 2009. Komunikácia manažéra v teórií a praxi. 1. vyd. Ružomberok: Verbum, 2009. 102 s. ISBN 978-80-8084-513-1.
8. DIRGOVÁ, E., et al., 2021. Etika a etiketa ako báza pre komunikáciu a kultúru v organizáciách. 2. vyd. Ružomberok: Verbum, 2021. 173 s. ISBN 978-80-8084-824-8.
9. FARKAŠOVÁ, V., 2019. Psychológia pre manažérov. 2. vyd. Žilina: Žilinská univerzita v Žiline, 2019. 99 s. ISBN 80-71200-651-3.
10. FERJENČÍK, J., 2001. Komunikácia v organizácii. Bratislava: Ekonóm, 2001. 140 s. ISBN 80- 225-1415-2.
11. FISHER, A. – ELLIS, D., 2019. Communication and the Group Process. McGraw Hill Publishing Company. ISBN 00-7021-099-3.
12. FORET, M., et al., 2003. Marketing – základy a princípy. 1. vyd. Brno: Computer Press, 2003. 193 s. ISBN 80-722-6888-0.
13. FRENZEL, R., 2007. Poprvé šéfem. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, 2007. 160 s. ISBN 978-80- 247-2841-4.
14. GALANES, G. – BRILHART, J., 1990. Communication in Groups: Applications and Skills. 1st Edition, 1990. Brown & Benchmark Publishers. ISBN 06-9708-541-4.
15. HOWES, R. – TAH, J. H., 2013. Strategic management applied to international construction. London: Thomas Telford Publishing. 208 s. ISBN 0-7277-3211-0.
16. KACHAŇÁKOVÁ, A., 2003. Podniková kultúra. 1. vyd. Bratislava: Ekonóm, 2003. 102 s. ISBN 80-225-1644-9.
17. MANTZAVINOS, C., 2014. Individuals, Institutions and Markets. Cambridge: The Press Sydicate of the University of Cambridge, 2004. 336 s. ISBN 978-0-521-54833-5.
18. MIKULÁŠTÍK, M., 2020. Komunikační dovednosti v praxi. 2. vyd. Praha: Grada Publishing, 2020. 361 s. ISBN 80-2470-650-4.
19. McMANUS, J., 2006. Leadership: Project and human capital managment. Butterworth Heinemann. ISBN 13:9780 7506 6896 5.
20. SEDLÁK, M., 2018. Manažment. 2. vyd. Bratislava: Iura edition, 2018. 434 s. ISBN 978-80-807- 8283-2.
21. SZARKOVÁ, M., 2012. Komunikačné nástroje v systéme riadenia podniku. 2. vyd. Bratislava: Ekonóm, 2012. 100 s. ISBN 978-80-225-2525-1.