Tvorivosť má byť súčasťou rôznych činnosti človeka, má byť vlastná človeku ako vedomie, myslenie, predstavivosť a pod. Jej predpokladom je elastickosť ľudského myslenia, ktorá sa prejavuje v schopnosti osobnosti k všestrannému, variabilnému videniu sveta. Tvorivosť, čiže kreativita, je súčasťou nášho každodenného života a súčasťou každého jedinca. Má historický pôvod a je podstatným činiteľom pôsobiacim v kultúrnom vývoji celej spoločnosti (Chalupa, 2005). Königová (2008) opisuje tvorivosť ako schopnosť vytvárania nových kultúrnych, technických, duchovných i materiálnych hodnôt vo všetkých odboroch ľudskej činnosti. Tvorivosť je aktivita, ktorá prináša doposiaľ neznáme a súčasne spoločensky hodnotné výtvory.
"Nijaký organizačný poriadok a osnova, nijaký umelecký mechanizmus, aj keby bol najlepšie vymyslený, nemôže nahradiť osobnosť učiteľa. Bez jeho výchovno-vzdelávacej práce nie je možná žiadna naozajstná výchova.“ K. D. Ušinskij
Podstata tvorivosti a pojem tvorivosť
Pojem tvorivosť sa začal formovať v 19. storočí. Predtým sa skrýval pod pojmami ako sú inšpirácia, intuícia, genialita, invencia. Formovať a používať sa začal až začiatkom 20. storočia (v polovici 20. storočia sa v anglicky písaných publikáciách stretávame s pojmami creativity, creative, alebo tiež creativenes). Historický pôvod je v latinskom slove creare, čo významovo znamená tvoriť, stvoriť, plodiť.
V rámci tvorivosti hovoríme o dvoch stranách – o subjekte a objekte tvorivosti. Pod pojmom subjekt si predstavíme buď samostatného jedinca, alebo určitú sociálnu skupinu (napr. pracovný tím). Objektom môže byť potom iná skupina, vec, proces, informácia alebo dokonca iný subjekt. Výsledkom tvorivosti sú kvalitatívne zmeny medzi objektom a subjektom (Provazník, 1999). Zelina a Zelinová zdôrazňujú aktívnu úlohu subjektu a zameriavajú sa na výsledok tvorivého procesu:
„Tvorivosť je taká interakcia subjektu s objektom, pri ktorej subjekt mení okolitý svet, vytvára nové, užitočné a pre subjekt alebo referenčnú skupinu či populáciu významné hodnoty (Zelina, Zelinová, 1990).
V našom príspevku subjektom tvorivosti bude pedagóg a jeho činnosť.
Na tvorivú podstatu pedagogickej činnosti poukazovali mnohí významní pedagógovia: J. A. Komenský, I. G. Pestalozzi, A. Diesterweg, K. D. Ušinskij, A. S. Makarenko, V. A. Suchomlinsky a iní. Aj medzi súčasnými pedagógmi nájdeme ľudí, ktorí veľmi vysoko vyzdvihujú tvorivú stránku učiteľského povolania.
Keď sa redaktor časopisu Život, Richard Filipko, v rozhovore s matematickou a pedagogickou legendou opýtal: „Keby ste Vy mali navrhnúť reformu vzdelávacieho systému, čo by ste urobili?“ profesor Milan Hejný odpovedal:
„Začal by som s investíciami do učiteľov a s diferencovaním učiteľov. Hneď ako uvidíme dobrého, nadšeného učiteľa s novými prvkami, novým prístupom, treba ho podoprieť, lenže stáva sa opak. Jeho výnimočnosť vyvolá závisť okolia a on odrazu musí preskakovať p