Efektívnosť vyučovania často rezonuje v hodnotiacich správach o školstve, ktoré nekončia lichotivo. Hovorí sa o rezervách a nedostatočnej efektívnosti. Na konci roka 2023 Tomáš Drucker označil stav školstva za národnú tragédiu. Upozorňujeme učiteľov na dôležitosť zlepšenia efektívnosti, ktorá sa síce javí jednoduchou, ale v skutočnosti ide o zložitú a náročnú oblasť.1
Čo znamená efektívnosť vo vyučovaní?
Komenský (1954, s. 6) vyjadril podstatu efektivity slovami: „Naším cieľom v Didaktike je nájsť metódy, vďaka ktorým učitelia menej učia, ale žiaci sa viac naučia, aby školy boli menej hektické a neplodné, ale naopak prinášali voľný čas, radosť a istý úspech...“ Táto myšlienka ukazuje, že hľadanie efektívneho a kvalitného spôsobu výučby je rovnako staré ako škola samotná.
Efektivita sa najčastejšie spája s:
- časom potrebným na dosiahnutie výučbových cieľov (vrátane dĺžky školskej dochádzky),
- energiou učiteľa aj žiaka potrebnou k dosiahnutiu týchto cieľov,
- výsledkami učenia vo vzťahu k času a vynaloženej energii (Petlák, E., 2016, s. 224).
Čas, energia a výsledok sú síce základné zretele efektívnosti, nevyjadrujú však tie aspekty, ktoré sú pre hlbšie pochopenie, no najmä realizovanie efektívnosti mimoriadne významné. Ak vychádzame z bežného výkladu slova efektívnosť, prirodzene sa prikláňame k názoru, že efektívne je to, čo prináša (niekedy aj viditeľný) výsledok. V bežnej reči niekedy povieme napríklad: „...pracoval som efektívne, podarilo sa mi...“, „...vyučovacia hodina bola efektívna, žiaci pochopili učivo a vedeli ho hneď aj aplikovať“.
Pripomeňme si však slová nášho významného didaktika a dlhoročného riaditeľa Výskumného ústavu pedagogického, E. Stračára, ktorý sa v druhej polovici 20. storočia zaoberal efektívnosťou vyučovania. Zdôrazňoval, že za základné znaky efektívnosti treba považovať: