Článok nadväzuje na príspevok Skupinové učenie vo vyučovacom procese uverejnený v Manažmente školy v praxi č. 3/2019 a zameriava sa na ďalšie aspekty, ktoré sa so skupinovým vyučovaním vyučovaním spájajú. Opisuje námety na využitie metód skupinovej práce. Na úvod považujeme za vhodné uviesť, že prvé počutie pojmu „skupinové vyučovanie“ môže vyvolávať dojem, resp. úvahu o tom, že sa jedná o jednoduché vyučovanie, v ktorom žiakov rozdelíme do skupín, v ktorých pracujú na úlohách. Ide o zjednodušený pohľad. Tak ako pri iných koncepciách vyučovania, aj pri tejto si musíme uvedomovať a najmä doceňovať viaceré aspekty.
Diagnostikovanie žiakov a vytváranie skupín
Skúsenosti naznačujú, že keď učitelia počujú termín diagnostikovanie žiakov, spravidla im napadne, že diagnostika je oblasť, ktorú vo svojej práci uplatňujú najmä lekári, psychológovia, výskumníci rôznych profesií. Neuvedomujú si, že každý učiteľ je diagnostik, pretože denne pracuje so žiakmi, má možnosť pozorovať ich mentálny rozvoj, pozoruje rôzne ich prejavy, postoje k iným žiakom a pod. Na základe diagnostiky v edukačnom procese k nim aj pristupuje. V tejto súvislosti uvedieme pohľad B. Kasáčovej a M. Cabanovej (2011, s. 9), ktoré o diagnostike píšu, že je to: „Poznanie aktuálneho stavu, reálnych možností rozvoja dieťaťa a individualizovanie edukačných cieľov na podporu jeho ďalšieho rozvoja. Cieľom pedagogickej diagnostiky tak nie je zaradiť dieťa, resp. žiakov do nejakých nepriechodných a uzavretých skupín, ale prostredníctvom diagnostických zistení umožniť dieťaťu ďalej sa rozvíjať a získať tak pre neho samého z výchovno-vzdelávacieho procesu čo najviac pre jeho rozvoj.“ Zdôrazníme: „aktuálny stav a poznanie dieťaťa, no najmä prostredníctvom zistení ho ďalej rozvíjať“. Sú to kľúčové myšlienky diagnostiky, ktorá môže byť zameraná na oblasť vzdelávaciu, ale aj výchovnú. Pre poznanie žiaka môže učiteľ využiť základné výskumné pedagogické metódy, ktoré mu umožňujú poznávať žiaka.