Šikanovanie a kyberškanovanie (1.)

Problematika šikanovania je v súčasnosti veľmi aktuálna a závažná. Ide o poruchu vzťahov v skupine, ktorá má systémový charakter. Je veľmi náročné rozpoznať u žiakov šikanovanie a obzvlášť citlivé je jeho riešenie. Neraz sa stáva, že šikanovanie je bagatelizované samotnými rodičmi alebo pedagógmi a jeho riešenie nie je efektívne. Do popredia sa čoraz častejšie dostáva kyberšikanovanie ako nová forma agresie, ktorá je uskutočňovaná prostredníctvom elektronických médií. Samotný rozvoj moderných technológií prináša popri pozitívach aj množstvo negatív, ktoré môžu vyústiť až do kyberšikanovania. Pri analýze šikany si treba uvedomiť, že ide o veľmi závažný jav, pri ktorom dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, vydieraniu a hrubému nátlaku, ktoré môžu mať rozličné podoby a formy. Najlepším a najefektívnejším spôsobom ako čeliť šikanovaniu, je predchádzať mu.

Šikanovanie je ubližovanie niekomu, kto sa nemôže alebo nedokáže brániť, ide o opakované konanie, pričom medzi agresorom a obeťou je osobný asymetrický vzťah moci (Říčan, M., 2010).

Rozlišujeme šikanu:

• priamu: násilie všetkého druhu (pôsobenie bolesti bitím, kopaním, bodaním a pod.), ponižujúca telesná manipulácia obnažovaním, poškodzovanie a bránenie osobných vecí, slovné útoky, zotročovanie a pod.,
• nepriamu: spočíva v sociálnej izolácii spolužiaka.

„Šikanovanie je opakované úmyselné ublíženie druhému (fyzické alebo psychické), či už jednotlivcom alebo skupinou žiakov, pričom je zjavný nepomer medzi útočníkom (útočníkmi) a obeťou. Napríklad bitie, strkanie, krádež peňazí a vecí, ohováranie, nadávky, vylúčenie zo spoločnosti ostatných a pod“ (Kopányiová, A. – Matula, Š., 2002).

Typy agresorov šikanovania (Kolář, M., 2011):

• Hrubý, primitívny, impulzívny so silným energetickým potenciálom, ktorý sa vyznačuje narušenými vzťahmi k autorite, problémovými vzťahmi medzi spolužiakmi, zapojením do rôznych partií a gangov. Šikanuje tvrdo a neľútostne, pričom vyžaduje absolútnu poslušnosť, šikanuje s cieľom zastrašiť ostatných.
• Veľmi slušný, uzavretý, narcisticky šľachetný, kultivovaný s dobrým vystupovaním so sadistickými tendenciami v sexuálnom zmysle. Má sklony k šikanovaniu bez svedkov pričom násilie a mučenie je cielené na obeť a vopred rafinovane premyslené.
• „Srandista“, optimistický typ agresora s výraznou sebadôverou, dobrodružný, zhovorčivý. Cieľom šikanovania je snaha o pobavenie seba, ale aj ostatných, pričom používa „humorné a vtipné“ prvky.

Najčastejšie uvádzané typy a formy agresie:

• Fyzická agresia a používanie zbraní – obeť je škrtená káblom, vystavená fackovaniu, kopaniu, opľúvaniu, bitiu, obeti ostrihajú vlasy a pod.
• Slovná agresia a zastrašovanie zbraňami – obeti sa vyhrážajú mučením, zastrašujú ju zbraňami, agresori urážajú rodičov obete, vtipkujú na úkor obete a pod.
• Krádeže, ničenie a manipulácia s vecami – agresori najčastejšie odcudzia obeti doklady, peniaze, oblečenie, prípadne ich zničia pred obeťou.
• Násilné a manipulatívne príkazy – obeť je nútená poslúchnuť agresora na slovo, aj keď ide o ponižujúce úkony a opakovanie rôznych výrokov a nadávok.
• Zraňovanie obete sociálnou izoláciou a „umeleckými výtvormi“ – spolužiaci obeť ignorujú, neodpovedajú na jej pozdrav, na prosbu nereagujú (Kolář, M., 2011).

Obeťou šikanovania je najčastejšie osoba, ktorá je určitým spôsobom „handicapovaná“. Môže ísť o osobu, ktorá je atypická svojim vzrastom, vystupovaním, správaním, výsledkami v škole a pod. Môže ňou byť aj osoba, ktorá je v skupine obľúbená, s dobrými výsledkami.

Medzi najčastejšie motívy, ktoré vedú agresorov k šikanovaniu patria motívy:

• upútania pozornosti,
• zabíjania nudy,
• „mengeleho“ – typ agresora, ktorý túžbu po poznaní a objasňovaní niečoho nového demonštruje na obeti,
• žiarlivosti – žiaci závidia dobrému žiakovi učiteľovu priazeň,
• „prevencie“ – bývalá obeť šikanovania sa v záujme predchádzania novému šikanovaniu v novom prostredí usiluje sama šikanovať,
• vykonania niečoho veľkého,
• prekonávania osamelosti – šikanovanie niekedy funguje ako núdzová forma vzťahu (Kolář, M. 2011).

Vo všeobecnosti možno povedať, že šikanovanie je opakovaná agresia alebo agresívne správanie (fyzickej alebo psychickej povahy) voči tej istej osobe s cieľom ponížiť alebo ublížiť jedincovi alebo skupine či už psychicky alebo fyzicky.

L. Kamarášová (2012) upozorňuje na právny aspekt šikanovania, kde podľa zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon) v § 183 – obmedzovanie osobnej slobody, § 189 – vydieranie a § 190 – hrubý nátlak, sú uvedené skutkové podstaty trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti. V tomto smere treba konštatovať, že mnohí útočníci šikanovania si neuvedomujú právne dôsledky svojich činov, a keďže trestno-právnu zodpovednosť nadobúda jednotlivec dovŕšením 14 rokov, môže byť sankcionovaný odňatím slobody podľa uvedených paragrafov od 6 mesiacov až na 10 rokov.

Šikanovanie je objasňované ako (Kolář, M., 2011):

• Patologické správanie – ide o manipuláciu a agresiu zo strany agresora, ktorá môže mať rôzne podoby. Pre účinnú pomoc treba zachytiť alarmujúce signály, ktoré nám pomôžu zorientovať sa v situácií.
• Závislosť – prejavuje sa vzájomnou väzbou medzi agresorom a obeťou. Prevažujúcou stratégiou v tomto prípade je skryť vlastný strach a zároveň využiť strach iného. Tento princíp sa prejavuje rozdelením skupiny na silných a slabých, pričom silní svoj strach skrývajú tým, že ho vyvolávajú u slabých. Od počiatočnej diferenciácie na silných a slabých existuje medzi nimi obojstranná a trvalá väzba. Závislosť prináša agresorovi pocit nadradenosti, pocit absolútnej moci nad obeťou. Obeť považuje agresora za kamaráta, obdivuje ho, počúva na slovo.
• Porucha vzťahov v skupine – šikanovanie sa vždy odohráva v určitom sociálnom kontexte.

Šikanovanie je vždy ťažkou poruchou vzťahov skupinového organizmu, ktorý podľahol vírusu (Kolář, M., 2009). Niekedy je veľmi ťažké diferencovať šikanovanie od tzv. doberania a preto v tab. č. 1 uvádzame základné rozdiely medzi šikanovaním a doberaním.

Tab.č. 1: Znaky šikanovania a doberania

Základné znaky šikanovania (Tóthová-Šimčáková, M., 2006):

• Jasný úmysel ublížiť druhému, či už fyzicky alebo psychicky, napr. bitie, strkanie, krádeže peňazí a vecí, schovávanie a ničenie vecí, ale aj posmievanie, nadávanie a vylúčenie zo spoločnosti ostatných.
• Útočníkom môže byť jedno dieťa alebo skupina detí (asymetrická agresia).
• Incidenty sú opakované. Jednorazová akcia sa väčšinou za šikanovanie nepovažuje.
• Nepomer síl medzi útočníkom a obeťou. Prevaha či bezbrannosť obete môže byť skutočná alebo zdanlivá, v oblasti fyzickej sily alebo agresivity, v osobnej sile jedinca alebo v prevahe skupiny.

Najčastejšie príčiny šikanovania (Verbovská, J. 2001):

• tlak kolektívu, ktorý núti chlapca alebo mladého muža, aby sa správal tak, ako sa od muža očakáva, teda aby sa nebál úderu, a aby ho v prípade potreby tiež sám vedel dať,
• túžba po moci, prianie ovládať druhého človeka, keď ľudí ovládame, pomôže nám to splniť iné želania, uspokojiť iné potreby, ide tu o mocenský motív – samotná moc „chutí“,
• motív krutosti – človeku robí potešenie, keď vidí druhého trpieť,
• zvedavosť – týrať druhého človeka, to je tak trocha aj experiment, ako sa bude správať v strachu, v bolesti, v ponížení a pod.,
• nuda a túžba po stále silnejších, vzrušujúcejších zážitkoch,
• prestíž, príslušný status, ktorý je odmenou za agresívne správanie medzi spolužiakmi,
• rodinné podmienky, v ktorých vyrastajú školskí násilníci a iné.

Poznanie jednotlivých vývinových stupňov šikanovania umožňuje diagnostikovať a zachytiť negatívny proces, ktorý narúša vzťahy medzi členmi skupiny.

V tomto procese môžeme vymedziť 5 vývinových štádií (Kolář, M., 2011):

• Zrod ostrakizmu – je to zárodočná podoba šikanovania a obsahuje riziko negatívneho vývinu. V každej skupine dochádza k integrácií a diferenciácií jej členov. Výchovný pracovník by mal poznať vzťahy členov skupiny, ktorí členovia sú obľúbení, ktorí patria medzi okrajových, aby dokázal včas postrehnúť problémy, zasiahnuť a urobiť nápravu.
• Fyzická agresia a pritvrdzovanie manipulácie – najzraniteľnejší členovia skupiny slúžia ako ventil na odreagovanie ostatných. V tomto štádiu dochádza k zmene, objavuje sa jemnejšia fyzická agresia a dochádza k pritvrdzovaniu manipulácie.
• Vytvorenie jadra agresorov – ak sa v skupine nevytvorí silná pozitívna podskupina, ktorá dokáže byť rovnocenným partnerom vo vplyve a popularite tyranov, dochádza k spolupráci agresorov, ktorí začnú systematicky šikanovať najvhodnejšie obete.
• Prijatie noriem agresorov – činnosť jadra agresorov nerušene pokračuje. Normy agresorov sú prijaté väčšinou skupiny a stávajú sa nepísaným zákonom.
• Totalita – dokonalá šikana – posledné štádium, v ktorom sú normy a pravidlá agresorov prijaté alebo rešpektované všetkými členmi skupiny. Dôkazom moci je to, že s obeťou môžu agresori robiť čokoľvek a ona nie je schopná sa brániť. Prijíma sa ideológia násilia, kde nie je miesto pre súcit s utrpením a úplne chýba pocit viny.

Kyberšikanovanie ako nová forma agresie

Elektronické šikanovanie je novým fenoménom, ktorý sa začína objavovať aj na Slovensku. Pri elektronickom šikanovaní dochádza k využívaniu elektronickej komunikácie prostredníctvom elektronických médií k zámernému, opakovanému alebo hromadne šírenému obsahu, ktorý vedie k emocionálnej ujme. Elektronické šikanovanie nemá zjednotený pojem. Býva označované ako kyberšikanovanie, e-šikana, SMS-šikanovanie, mobilná šikana, online šikanovanie, digitálne šikanovanie alebo internetové šikanovanie. Odohráva sa v anonymnom prostredí, čo vytvára priestor, aby do procesu komunikácie bola zapojená aj fantázia dieťaťa, na základe čoho môže predstierať, že je niekym, kým v skutočnosti nie je. Mnohokrát neverbalizované elektronické prejavy môžu vyústiť k neprimeranej spätnej reakcii. Elektronické šikanovanie sa realizuje vyhrážkami, urážkami, ohováraním, čiže prostredníctvom materiálu, ktorý ohrozuje, vzbudzuje obavu u obeti a môže viesť až k samovražde dieťaťa (Hollá, K., 2010).

Medzi prostriedky elektronického šikanovania pa­tria: počítač, mobilný telefón, internet (webové stránky, elektronická pošta, online komunikácia – chat, internetová telefónia prostredníctvom skype, internetové videá). Osobitnými prostriedkami sú sociálne siete, ktoré umožňujú nechránené šírenie osobných informácií (Hollá, K., 2010).

Formy elektronického šikanovania (Hollá, K., 2010):

• správy a e-maily s nenávistným a výhražným obsahom,
• blogy, kde autori publikujú svoje názory,
• webové stránky, ktoré sú špecificky vytvorené, aby urážali a ohrozovali jednotlivca,
• fotografie a obrázky šírené cez e-mail a mobilný telefón,
• internetové ankety, ktoré obsahujú otázky týkajúce sa profilu užívateľov,
• interaktívne hry cez herné zariadenia, ktoré umožňujú komunikáciu prostredníctvom chatu s iným účastníkom,
• škodlivé kódy, vírusy a programy, ktorých zasielanie pôsobí na zničenie počítača obete,
• happy slapping ako špecifická forma elektronického šikanovania.

Happy slapping možno doslovne preložiť ako fackovanie pre zábavu. Predstavuje konvenčnú formu agresie, pri ktorej sa do popredia dostáva fyzická agresia realizovaná voči obeti. Ide pri ňom o nečakaný útok, ktorý je často sprevádzaný brutálnym násilným charakterom jednej alebo viacerých osôb.

Prvé zmienky o happy slappingu zaznamenali v roku 2004 v Londýne formou drobných žartov, ktorých podstata spočívala v nečakaných útokov na ľudí a nahrávaní ich reakcií. Odvtedy sa rozšíril a jeho forma „zbrutalizovala“. Značnú pozornosť uvedenej problematike venuje aj anglický teoretik Graham Barnsfield, ktorý označil tento druh násilia za mestskú epidémiu. Prirovnáva ho k druhu morálnej paniky, ktorá je determinovaná rôznymi druhmi strachu, keďže tento druh šikanovania má množstvo variant a prevedení. Nemusí sa v zásade jednať len o fyzický útok zaznamenaný na kameru mobilného telefónu. Ako dominantný spúšťací mechanizmus tohto problému vidí v pokroku technológie, dostupnosti internetu a amatérskych kamier, prostredie a tiež médiá, ktoré sú v úlohe hlavného podnetu (Kurčíková, K., 2011).

Osoby, ktoré sú zapojené do e-šikany možno rozdeliť do troch skupín. Prvou skupinou sú aktéri šikanovania – agresori, druhou skupinou sú obete a tretia skupina je tvorená okolostojacimi resp. prizerajúcimi sa ľuďmi. Agresora elektronického šikanovania označujeme termínom e-agresor, pre ktorého sú typické nasledujúce znaky: trávanie množstva času na internete, nezáujem rodičov, väčšia zručnosť pri práci so zložitými internetovými aplikáciami, sú zároveň páchateľmi klasického šikanovania.

Typológia agresorov e-šikanovania (Hollá, K., 2010):

• Typ agresora tzv. pomstychtivého anjela – ide o deti, ktoré boli samé šikanované, alebo sa snažia chrániť svojho priateľa, ktorý sa stal obeťou šikany.
• Typ agresora túžiaceho po moci – to je typické pre deti, ktoré uplatňujú autoritu a moc a chcú preukázať svoju silu. Aktérmi sú často dievčatá, ale aj menej fyzicky zdatné deti, ktoré v kolektíve detí nie sú veľmi populárne.
• Typ rozmaznaných dievčat – charakteristické pre deti, ktoré sa nudia a hľadajú rozptýlenie a zábavu.
• Typ neúmyselného agresora – neprimerane reagujú na nenávistný, provokatívny útok, pričom si neuvedomujú dôsledky svojich činov.

Kyberšikanovanie môže prerásť do kyberstalkingu. Stalking (lov, prenasledovanie) je termín, ktorý označuje opakované, dlhodobé, systematické a stupňované prenasledovanie, ktoré môže mať rôznu formu a intenzitu. O kyberstalkingu hovoríme, keď útočník využíva IKT prostredníctvom chatu, sociálnych sietí a pod., vyvoláva u obeti pocit strachu (Emmerová, I., 2012).

Ako sa kyberšikanovanie líši od klasického šikanovania:

• Nemá časové a priestorové obmedzenie: kým klasické šikanovanie sa väčšinou obmedzuje na jeden priestor, napr. školu alebo zamestnanie, v prípade kyberšikanovania môžu útoky prichádzať kedykoľvek a kdekoľvek – stačí, ak má človek mobilný telefón alebo je pripojený na internet.
• Rýchlo sa rozšíri k veľkému publiku: v prípadoch klasického šikanovania sa o ňom väčšinou dozvedia priami účastníci v danej skupine. Pri kyberšikanovaní sa môžu akékoľvek obsahy, ktoré sú zverejnené na internete alebo rozoslané cez mobil alebo ­email, rýchlo dostať k veľkému počtu ľudí, pričom je ich šírenie nekontrolovateľné.
• Páchatelia môžu zostať v anonymite: oni sami sa cítia bezpečnejšie a menej si uvedomujú, čo ich správanie spôsobuje, keďže nevidia reakciu svojej obete. U obete prispieva anonymita páchateľa k ešte väčšej podozrievavosti, neistote a strachu – nevie, voči komu sa má brániť, nevie, odkiaľ príde ďalší útok, páchateľom môže byť ktokoľvek.
• Kyberšikanovanie ľahšie prekoná rozdiely: kvôli anonymite a použitiu technických prostriedkov je pre páchateľov jednoduchšie zaútočiť aj na niekoho, na koho by si v reálnom svete kvôli jeho autorite alebo pozícii netrúfli. Takto sa môžu ľahko stať obeťami kyberšikanovania napríklad učitelia či nadriadení.
• Používa psychické prostriedky ubližovania a manipulácie: na rozdiel od klasického šikanovania páchateľ a obeť nie sú v priamom kontakte, po kyberšikanovaní nezostávajú viditeľné stopy fyzického ublíženia (zranenia, modriny, poškodené oblečenie a pod.) (www.zodpovedne.sk)

Závery niektorých výskumov

Výskum na Slovensku

Na Slovensku sa podľa výskumu VÚDPaP (Balážová, Gregussová, Tomková, 2010) s určitou formou agresívneho správania cez internet stretla približne 1/3 detí 9. ročníka ZŠ. Deti okrem toho samé uvádzajú, že bývajú nielen obeťami, ale aj aktérmi takéhoto správania. Najčastejšie si sami „robia srandu“ z druhých, taktiež uvádzajú, že už niekomu nadávali cez internet.

Najčastejšie sa mladí ľudia stretávajú na internete s nadávaním a vysmievaním (49,8 %), na druhom mieste s ohováraním alebo šírením nepravdivých informácií (42,6 %), samotné kyberšikanovanie uvádza 5,9 % účastníkov výskumu. Mladí ľudia sami priznávajú, že na internete si najčastejšie „robia srandu z iných“ (59 %), vysmievajú sa alebo nadávajú niekomu (49,8 %) a fotografujú alebo natáčajú iných v trápnych situáciách a potom to zverejnia (16,5 %). 65,4 % obetí kyberšikanovania vie, kto je agresorom. Najčastejšie je to niekto, koho poznajú naživo (buď zo školy alebo z okolia) alebo ich známy z internetu (18,5 %). Ak sa dospievajúci stretnú s kyberšikanovaním, vo väčšine prípadov o tom nikomu nepovedia. Ak sa niekomu zveria, tak najčastejšie je to kamarát (21,1 %). Niekomu dospelému o incidente povedalo len 8,9 % mladých ľudí - a to 6,9 % z nich rodičovi a v 2 % učiteľovi. (www.zodpovedne.sk)

Európske výskumy

• S kyberšikanovaním sa stretlo alebo ho zažilo 15 % žiakov,
• 85 % z nich o tom niekoho informovalo, pričom 24 % respondentov, ktorí to oznámili, reagovali bez záujmu, nechceli pomoc,
• 55 % žiakov si myslí, že je kyberšikanovanie veľmi rozšírené,
• 22 % respondentov si myslí, že by hľadali pomoc alebo by pomohli kamarátovi,
• 78 % respondentov uviedlo, že by upadlo do depresie.

Výskumy v Českej republike

• S kyberšikanovaním sa stretlo alebo ho priamo zažilo 22 % žiakov,
• 45 % z nich o tom niekoho informovalo, pričom 24 % respondentov, ktorým to oznámili, reagovalo bez záujmu, nepotrebovali pomoc,
• 70 % žiakov si myslí, že je kyberšikanovanie veľmi rozšírené,
• 22 % respondentov konštatuje, že by hľadali pomoc alebo by pomohli kamarátovi,
• 78 % respondentov uviedlo, že by upadli do depresie (Kyberšikanovaní a její prevence, 2009).

Podľa zahraničných štúdií elektronické šikanovanie má oveľa väčší negatívny dopad na jednotlivca, resp. obete ako klasické šikanovanie. V školskom prostredí môže ísť o nepozornosť a problémy v učení a v širšom sociálnom prostredí môže mať trvalý negatívny vplyv na životné šance dieťaťa. Obete šikanovania trpia dlhodobými emočnými a behaviorálnymi problémami, osamelosťou, depresiou, úzkosťou, zníženou sebaúctou a zvýšenou náchylnosťou na ochorenie.

Negatívom e-šikany môže byť aj skutočnosť, že:

• Škodlivý materiál môže byť distribuovaný po celom svete.
• Negatívny materiál je dlhší čas dostupný veľkému množstvu ľudí, preto môže mať dlhodobé negatívne účinky na dieťa.
• Obeť môže byť vystavená útokom elektronického šikanovania 24 hodín denne, nepretržite.
• Zverejnený materiál poškodzuje dieťa, dehonestuje jeho osobnosť.
• Elektronické šikanovanie (tradičné šikanovanie) v niektorých prípadoch môže skončiť samovraždou obete.
• Emocionálne a psychické násilie je škodlivejšie.
• V prípadoch happy slappingu môže dôjsť aj k ublíženiu na zdraví, pričom môže byť nečakane napadnuté nielen dieťa, ale aj akákoľvek iná osoba.
• Nedochádza k vzájomnému kontaktu agresora a obete, a preto má e-agresor nedostatočnú spätnú väzbu, čo vedie k presvedčeniu, že nič zlé nevykonal, znižuje sa empatia (Hollá, K., 2010).

Kyberšikanovanie sa v škole ťažšie dokazuje, keďže tým miestom, kde prebieha, je internet. Mnoho učiteľov si povie, že to nie je záležitosť školy. Pravda je však taká, že kyberšikanovanie sa najčastejšie vyskytuje medzi spolužiakmi z triedy (alebo z jednej školy), čo je najužšia rovesnícka skupina, s ktorou je dieťa v kontakte. Škola má povinnosť riešiť akýkoľvek incident šikanovania, ktorý sa vyskytne medzi jej žiakmi (Balážová, M., www.iedu.sk).

(dokončenie v nasledujúcom čísle)

Literatúra:

1. Emmerová, I. 2012. Preventívna a sociálno-výchovná práca s problémovými deťmi a mládežou. Banská Bystrica : PF UMB. ISBN 978-80-557-0463-0.
2. Hollá, K. 2010. Elektronické šikanovanie, nová forma agresie. Bratislava : Iris. ISBN 978-80-89256-58-7.
3. Kamarášová, L. 2012. Kyberšikanovanie, jeho nové formy a prevencia v školskom prostredí. In: Zborník vedeckovýskumných prác Katedry pedagogiky č. 8. Banská Bystrica : PF UMB. ISBN 978-80-557-0464-7.
4. Kolář, M. 2009. Zlo, či dobro, šikanovanie alebo doberanie? In: Sociálna prevencia. 2. č. 1.
5. Kolář, M. 2011. Nová cesta k léčbe šikany. Praha : Portál. ISBN 978-80-7367-871-5.
6. Kopányiová, A. – Matula, Š. 2002. Šikanovanie v základných a stredných školách. In: Pedagogické spektrum. č. 1 – 2.
7. Kurčíková, K. 2011. Happy slapping ako špecifická forma kyberšikanovania. In: Zborník príspevkov z medzinárodného sympózia Socialia 2011. Banská Bystrica : PF UMB. ISBN 978-80-557-0305-3.
8. Novák, T. – Capponi, V. 1996. Sám proti agresi. Praha. 1996. ISBN 80-7169-253-0.
9. Říčan, P. – Janošová, P. 2010. Jak na šikanu. Praha : Grada. ISBN 978-80-247-2991-6.
10. Šimegová, Adamík, M. 2011. Výskum psychologických aspektov šikanovania u žiakov základných škôl. In: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie pod názvom Kognitívne, emocionálne a morálne aspekty školského šikanovania a ich využitie v prevencii šikanovania na základnej škole. Trnava : PF TU. ISBN 978-80-8082-420-4.
11. Tóthová-Šimčáková, M. 2006. Prevencia a eliminácia šikanovania. In: Sociálna prevencia. Prevencia kriminality. 2006, č. 1. ISSN 1336-9679.
12. Verbovská, J. 2000. Šikanovanie v škole. Prešov : Metodické centrum. ISBN 80-8045-194-X
13. Kyberšikana a její prevence – příručka pro učitele. 2009. Plzeň : Člověk v tísni o. s. ISBN 978-80-86961-78-1.
14. Správa o stave pripravenosti škôl na riešenie problematiky šikanovania v základnej škole v školskom roku 2009/2010 v SR. In: https://www.iedu.sk/poradenstvo/prevencia/