Agresívne správanie žiakov voči učiteľom

Agresívne správanie je jednoznačne sociálno-patologickým javom, ktorý je komplexný a multikauzálny. Závažným problémom sa v súčasnosti stáva nárast agresívneho správania žiakov. Agresívne správanie žiakov základných a stredných škôl môže vyústiť až do páchania trestnej činnosti. Takéto konanie je stále odvážnejšie a aj brutálnejšie. V „Metodickom usmernení č. 7/2006-R k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach“ sa uvádza, že v súčasnom období sa stáva vážnym problémom šikanovanie, ktorému treba venovať neustálu pozornosť z hľadiska preventívneho, ako aj sankčného pôsobenia. „Začalo stúpať percento detí, ktoré majú problémy so svojím správaním, v klasických triedach a vyučovacích hodinách sú nezvládateľné, narušujú chod celej triedy, do istej miery znamenajú aj ohrozenie ostatných spolužiakov. Učitelia sú pri ich vedení bezbranní a bezradní. “(Martínek, Z.,2009).

Agresia je zámerné ubližovanie, poškodzovanie – fyzické, psychické, materiálne, ktoré svojou povahou porušuje situačne relevantné normy a nie je motivované snahou pomôcť. Je to akt správania, ktorého základnými charakteristikami sú násilie, útočnosť a deštrukcia.

Agresívne správanie v škole sa vyskytuje v štyroch základných skupinách účastníkov:

1. žiak – žiak,
2. učiteľ – učiteľ (môže ísť o mobbing, kedy ide o násilie medzi kolegami, ale aj o bossing, keď je agresorom nadriadený),
3. učiteľ – žiak (násilie smerom od učiteľa na žiaka),
4. žiak, resp. rodič – učiteľ (učiteľ ako obeť).

Závažnou skutočnosťou v súčasnosti je, že narastá agresívne správanie voči učiteľom – tak zo strany žiakov, ako aj ich rodičov. Ide o problém, ktorému sa napriek jeho závažnosti venuje iba okrajová pozornosť. V slovenskej a českej literatúre sa venuje značná pozornosť šikanovaniu medzi žiakmi, ale k agresívnemu správaniu, či dokonca šikanovaniu učiteľov existuje málo odbornýchprameňov aabsentujú aj výskumy v tejto oblasti.

Šikanovanie učiteľov je zodpovedajúce pomenovanie, pretože má s definíciou šikanovania veľa spoločného (Francová, M., Mitrová, J., Tůmová, A., 2009). Sporným podľa nich je bod „nadradenosť agresora“, pretože učiteľ je žiakom teoreticky vždy nadradený. Nadradenosť šikanujúcich žiakov je však reálna a niekedy je učiteľ skutočne v silovej menšine.

V roku 2004 u stredoškolských učiteľov realizovaný výskum(Džuka, J., Jenčová, A., 2005). Za obeť násilia považovali učiteľa, ktorý bol jednému z násilných aktov vystavený počas posledných 30 dní najmenej raz. Najfrekventovanejšie boli verbálne negatívne prejavy – nepríjemné výroky, posmešky a nadávky čo uviedlo 129 respondentov (35,4 %),nútenie robiť niečo proti svojej vôli sa vyskytlo u 61 respondentov (16,8 %) a sociálna manipulácia u 60 učiteľov (16,5 %). Branie vecí bolo u 45 (12,4 %) a priame fyzické napádanie alebo vyhrážanie sa u 18 respondentov (4,9 %).

V školskom roku 2007/2008 uskutočnil výskum u stredoškolských učiteľov v Českej republike J. Tomášek. Zistil, že až 43,4 % respondentov sa vo svojej kariére stretlo aspoň s jednou z foriem agresívneho správania voči sebe, čo je skoro polovica opýtaných stredoškolských učiteľov. Z konkrétnych foriem dominovali hrubé slovné urážky či nadávky žiakov počas vyučovania, ďalej hrubé slovné urážky rodiča či iného príbuzného a vyhrážanie sa rodiča či iného príbuzného zneužitím známostí.

V školskom roku 2010/2011 sa realizoval výskum dotazníkovou metódou v stredoslovenskom regióne (Banská Bystrica, Krupina, Lučenec, Martin, Tornaľa, Zvolen a Žilina). Výskumnú vzorku tvorilo 196 učiteľov základných a 155 učiteľov stredných škôl, spolu 351 respondentov.Cieľom výskumu bola aj problematika agresívneho správania voči učiteľom zo strany rodičov či žiakov školy. Zisťovalo sa, či sa s ním počas svojej praxe stretli. Celkovo sa s agresívnym správaním voči sebe stretlo 237 učiteľov čiže 67,52 %.Zo zistení vyplynulo, že najrozšírenejšie sú urážky učiteľov zo strany žiakov počas vyučovania, čo uviedlo až 37,04 % učiteľov. Druhou najrozšírenejšou formou je vyhrážanie žiakov, čo uviedlo 23,08 % respondentov. Nasledovali urážky rodičov či iných príbuzných – túto možnosť označilo 22,79 % respondentov. Alarmujúci je fakt, že iba 32,48 % učiteľov základných a stredných škôl sa nestretlo ani s jednou z foriem agresívneho správania voči sebe počas svojej praxe, čo nie je ani jedna tretina respondentov. 

Pri výskyte urážok učiteľa zo strany žiakov počas vyučovania sme zaznamenali minimálny rozdiel medzi učiteľmi základných (39,80 %) a učiteľmi stredných škôl (33,55 %). Zarážajúce je zistenie, že vyhrážanie žiakov uviedlo až 29,59% učiteľov základných škôl, z učiteľov stredných škôl túto možnosť označilo14,84 % respondentov. Agresívne správanie voči učiteľom sa prejavuje učoraz mladších vekových kategórií, pretože 54 respondentov zo základných škôl (27,55 %) uviedlo, že sa nestretlo s agresívnym správaním voči sebe, u stredoškolských učiteľov to bolo 60 respondentov, čo predstavuje 38,71 % z tejto kategórie. 

Z výskumu, ktorý prebiehal v podmienkach druhého stupňa ZŠ v rokoch 2010 až 2013 (Csémy, L. a kol., 2014) uviedlo 52% učiteľov, že sa s hrubou slovnou agresiou žiakov voči svojej osobe v poslednom roku nestretli, 28,8 % sa s ňou stretlo 1- až 2-krát za rok, častejší výskyt potvrdilo 19,2 % respondentov. Objektom fyzickej agresie zo strany žiakov v poslednom roku bolo 4,4 % učiteľov, z nich 1,4 % opakovane.

Možno konštatovať, že agresívne správanie žiakov voči učiteľom je realitou súčasnej školskej praxe. Učitelia základných a stredných škôl sa stávajú obeťou nielen verbálnych útokov, ale aj fyzických útokov zo strany žiakov.

Celospoločenské zmeny spôsobili nárast rôznych sociálno-patologických javov, a tým aj nárast problémov v správaní detí a mládeže. Ďalším významným aspektom je aj celkový postoj verejnosti ku vzdelaniu a status učiteľskej profesie. Nesmierne dôležitú úlohu zohráva rodina: či už sú to morálne hodnoty rodičov, ich vzťah ku vzdelaniu a škole, zanedbaná pozornosť venovaná dieťaťu, príliš liberálna výchova a pod.

Zaujímavé sú aj výsledky výskumuohľadne rešpektovania autority učiteľov zo strany žiakov: žiaci rešpektujú autoritu učiteľov občasne (64,1 %), často prejavujú úctu učiteľom iba v 15,7 % zastúpení a až 20,2% žiakov nerešpektuje autoritu svojich učiteľov vôbec – to znamená, že každý piaty žiak sa nespráva ku svojmu učiteľovi s rešpektom (Bieliková, M., a kol., 2011).

Súčasnú situáciu v školách dokresľuje aj „Správa o stave školstva na Slovensku a o systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja“ zo septembra 2013, v ktorejsa uvádza:

• Za výrazný problém školstva sa považuje ohrozovanie bezpečnosti žiakov, pedagogického a nepedagogického personálu škôl (šikanovanie žiakov, napádanie učiteľov zo strany žiakov alebo ich zákonných zástupcov).
• Školy nedisponujú nástrojmi na zvýšenie bezpečnosti z pohľadu fyzickej a psychickej bezpečnosti žiakov a zamestnancov škôl.

Závažné sú aj zistenia, ktoré sa týkajú vzťahov medzi žiakmi a učiteľmi(Pétiová, M., 2015). Oproti roku 2005 klesol počet respondentov – žiakov, ktorí mali svojich učiteľov radi a vážili si ich (17,1 % ku 10 %) a narástol početžiakov, ktorí svojich učiteľov nemajú radi (6 % ku 9,2 %), prípadne sú im učitelia ľahostajní (3 % ku 8,1 %).

Aktuálnym problémom súčasnej doby sa stáva kyberšikanovanie učiteľov. Žiaci sa snažia učiteľa v kompromitujúcej situácii nahrať a zverejniť na internete. Stáva sa, že žiaci učiteľa cielene vyprovokujú a jeho reakciu zverejnia na webe. Elektronické šikanovanie učiteľa má hlboký vplyv na jeho psychickú a fyzickú pohodu, môže viesť k depresiám, frustrovanosti, rezignácii, dokonca aj k samovražde.

Dôvody, ktoré vedú žiakov k útokom na učiteľov (vo vzťahu k elektronickým útokom) (Hollá, K., 2010):

• nedostatočná autorita učiteľa,
• nízky spoločenský status učiteľa,
• nedostatočné zamestnanie žiakov na vyučovaní, čo u nich vyvoláva pocit nudy, ktorý zaháňajú experimentovaním s mobilným telefónom,
• pomsta za hodnotenie, napomenutie a pod.,
• nedostatočná znalosť práce s novými elektronickými médiami – s internetovými a počítačovými aplikáciami,
• syndróm vyhorenia učiteľov vyplývajúci z dlhodobého preťaženia.

Žiakov vedie k obťažovaniu a k šikanovaniu učiteľov zábava, pocit moci, ale aj motivácia(Klimešová, M., A. Tůmová, A., 2011):

• byť v centre pozornosti,
• pobaviť okolie a byť ocenený za svoje konanie,
• mať dominantné postavenie a kontrolu nad situáciou,
• správať sa kruto – snaha ubližovať druhým pre zážitok z ich utrpenia,
• vrátiť bolesť buď ako motivácia ublížiť inej autorite na základe predchádzajúceho útlaku (napr. aj rodičov) alebo odplata priamo za nespravodlivosť a krivdu zo strany učiteľa,
• skúmať hranice a testovať učiteľa – žiak skúša, čo si môže dovoliť a ako bude učiteľ reagovať,
• zábava – najmä snaha zbaviť sa nudy na vyučovaní.

Prevencii agresivity a šikanovaniatreba venovať náležitú pozornosť, pretože ich nárast už v podmienkach základných škôl, je evidentný – medzi žiakmi navzájom, ako aj voči učiteľom. Cieľom primárnej prevencie je vytvárať v školách podmienky pre zdravý telesný, psychický a sociálny vývin. Možno sem zaradiť napr. nové prístupy učiteľov k žiakom, ktoré kladú dôraz na otvorené a partnerské jednanie, nové efektívne formy spolupráce s rodičmi a i.Ďalej sú to preventívne programy a projekty, zamerané najmä na konštruktívne riešenie konfliktov, zvládanie záťažových situácií, rozvoj sociálnych spôsobilostí a pod. Jednorazové aktivity, ktoré často na školách prevládajú, nemožno hodnotiť pozitívne, pretože sú málo efektívne.

V oblasti prevencie agresívneho správania sa javí ako najoptimálnejšie aplikovať tzv. zážitkové učenie, ktoré možno chápať buď ako druh učenia alebo ako proces, pomocou ktorého si účastníci(Kariková, S., 2007):

• hlbšie osvojujú vedomosti, pokiaľ je do výkladu zahrnutý aj bezprostredný zážitok toho, čo sa vyučuje teoreticky, resp. memorovaním už existujúcich právd,
• dokážu lepšie rozoznávať a reflektovať vlastné emócie, ktoré ich sprevádzajú pri získavaní určitých poznatkov, skúseností a zážitkov s tým spojených,
• aktívne, iniciatívne a tvorivo participujú pri získavaní poznatkov a informácií, na základe priameho kontaktu najmä s inými ľuďmi,
• získavajú skúsenosti na základe kooperácie v menších skupinkách, čím sa u nich rozvíja spolupráca a podporujú sa pozitívne medziľudské vzťahy, znižujú sa stavy úzkosti a apatie,
• rozvíjajú si hlavne sociálnu kreativitu, keďže toto učenie je založené na divergentnom myslení, kde sa vyžaduje spojenie racionálneho a intuitívneho uvažovania, pri tvorivom riešení problémov,
• dokážu si uvedomiť vlastné postoje, hodnoty alebo emócie, najmä prostredníctvom následnej hodnotovej reflexie, výsledkom ktorej by mala byť zmena vlastného porozumenia, porozumenia iných ľudí, a okolitého sveta spojeného so zmenou postojov a správania,
• dokážu pozitívne vnímať a hodnotiť seba aj druhých.

„Prevencia sociálno-patologických javov predstavuje dlhodobý a systematický proces, v rámci ktorého musia zohrávať významnejšiu úlohu než doteraz nielen primárne výchovné inštitúcie, osobitne rodina a škola, ale aj inštitúcie výchovného poradenstva a prevencie, polície a verejnej správy.“ (Hroncová, J., 2013). Prevencia by mala byť v základných a stredných školáchrealizovaná na profesionálnej úrovni.

Školy by mali zamestnávať sociálnych pedagógov – odborných zamestnancov, ktorí by sa prevenciou a riešením problémového správania žiakov zaoberali na profesionálnej úrovni.

Sociálny pedagógpozná rizikové a ochranné faktory optimálneho rozvoja detí a mládeže,mal by ovplyvňovať personálny rozvoj žiakov a rozvíjať ich sociálne zručnosti. Má odborné predpoklady na vykonávanie primárnej aj sekundárnej prevencie, ako aj inej sociálno-výchovnej práce.Jeho pôsobenie v školách je už v Slovenskej republike legislatívne ukotvené. Zákon  č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancochho začlenil do kategórie odborných zamestnancov. V §24 sa uvádza:

„Sociálny pedagóg vykonáva odborné činnostiv rámci prevencie, intervencie a poskytovania poradenstva najmä pre deti a žiakov ohrozených sociálno-patologickými javmi, zo sociálne znevýhodneného prostredia, drogovo závislých alebo inak znevýhodnených deťom a žiakom, ich zákonných zástupcov a pedagogických zamestnancov škôl a školských zariadení. Sociálny pedagóg plní úlohy sociálnej výchovy, podpory prosociálneho, etického správania, sociálno-pedagogickej diagnostiky prostredia a vzťahov, sociálno-pedagogického poradenstva, prevencie sociálno-patologických javov a reedukácie správania. Vykonáva expertíznu činnosť a osvetovú činnosť.”

Na základe vlastných výskumov, ako aj analýzy činností sociálnych pedagógov pôsobiacich v základných a stredných školách (sociálni pedagógovia už dlhšie pôsobia v školách v Banskej Bystrici, Lučenci, Trenčíne a i., od školského roku 2014/2015 sa dostali sociálni pedagógovia do škôl v rámci projektu PRINED),základné činnosti sociálneho pedagóga v školskom prostredí (v súlade s platnou legislatívou) spočívajú v realizovaní prevencie sociálno-patologických javov na profesionálnej úrovni, v aktívnej práci so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia a v oblasti riešenia problémového správania žiakov.

Školská prax potvrdzuje opodstatnenie funkcie školského sociálneho pedagóga, ktorá okrem iného umožňuje aj učiteľom kvalitnejšie vykonávať výchovno-vzdelávací proces. Príkladom môže byť spätná väzba riaditeľov a učiteľov na pôsobenie sociálnych pedagógovv meste Trenčín. Medzi pozitíva patrí: zníženie záškoláctva, pokles počtu agresívnych prejavov žiakov, odbremenenie riaditeľov od komunikácie s odbornými zariadeniami, inštitúciami a úradmi, rodičia oceňujú prítomnosť sociálneho pedagóga na škole a i.(Tomanová, B., Baláž, J., 2012) „Je nesporné, že pôsobenie sociálnych pedagógov v súčasných školách je nevyhnutným predpokladom toho, aby na jednej strane učitelia mohli plniť úlohy vo výchove a vzdelávaní žiakov, ktoré sa od nich očakávajú a na strane druhej, aby sa zvýšila efektívnosť sociálno-výchovnej preventívnej činnosti v škole a prostredníctvom nej sa zabránilo vzniku deviantného správania u detí a mládeže v prospech pozitívneho rozvoja ich osobnosti.“(Hroncová, J., 2014).

Preventívna sociálno-výchovná práca v škole má už v Slovenskej republike legislatívne ukotvenie a tiež vymedzených aktérov. Hlavnú funkciu pri jej realizácii má zohrávať sociálny pedagóg. Profesionalizácia preventívnej sociálno-výchovnej práce v škole je nevyhnutným predpokladom zvýšenia jej efektívnosti a prevencie sociálneho ohrozenia žiakov. Na škodu veci školská prax zatiaľ ešte v plnej miere nerešpektuje školskú legislatívu a sociálny pedagóg sa v školách vyskytuje iba ojedinele. Sociálny pedagóg ako pomáhajúci profesionál – neučiteľ – je nápomocný v škole v mnohých oblastiach, tak žiakom, ako aj učiteľom a rodičom.