Vzdelávanie intelektovo nadpriemerných detí má svoje špecifiká. Vo vzdelávacom procese týchto detí sa využívajú všetky metódy na podporu a rozvoj logického myslenia, riešenia problémov, argumentácie, kreatívneho myslenia. Žiakom sa zadávajú otvorené, nedokončené problémové úlohy, ktoré nemajú len jedno riešenie, ale naopak, majú viacero riešení. Pri riešení zadaných úloh sa očakáva vysoká aktivita a samostatnosť žiakov.
To sú aj vlastnosti, ktoré v súčasnosti vyžadujú svetoznáme firmy a spoločnosti pri nábore budúcich svojich zamestnancov. V nedávno zverejnenom rozhovore s Laszlom Bockem – hlavným „náborcom“ jednej z najúspešnejších spoločnosti na svete Google zazneli celkom prekvapivé slová. „Googlu skoro vôbec nejde o študijné výsledky. Dobré známky nie sú na škodu, ale v žiadnom prípade nie sú zárukou ani výhodou pri výberovom konaní. V Google totiž zistili, že študijné výsledky nie sú dobrým predikátorom kvality zamestnancov, ich zručnosti či kreatívnej schopnosti riešiť dané problémy. Navyše sa počet zamestnancov, ktorí žiadne vyššie vzdelávanie nemajú, v radoch Googlu neustále zvyšuje... Google sa omnoho viac zameriava na iné veci, o ktorých sme zatiaľ príliš neuvažovali alebo sa nad nimi každopádne veľmi kognitívne nezamýšľali. O čo teda ide? V prvom rade to ani nie je to, čo sa dotyčný či dotyčná naučili, ale ako sú schopní sa učiť naďalej. Úlohu tu zohráva otvorenosť, vzdelávacia neuzavretosť. Druhou želanou vlastnosťou je schopnosť viesť – ale inač, ako sme zvyknutí. Ide skôr o schopnosť neviesť - byť zanietený pre vec a jej zmysel (nie pre vodcovstvo), a pokiaľ je treba, prestať viesť a ustúpiť, keď sa ukáže, že situácia potrebuje iný druh vedenia. Ďalej ide o akúsi ľudskú a intelektuálnu pokoru. Človek, ktorý si o sebe myslí, že má pravdu, bude robiť mnoho chyb. Na počudovanie najmenej dôležitou vlastnosťou je teoretická i aplikovaná skúsenosť“ (Sedláček, 2014).
Vlastnosti charakterizujúce nadané deti
Keď sa pozrieme do histórie skúmania nadania a talentu tak zistíme, že hľadanie vzťahu medzi myslením, úsudkom a „chytrosťou“ sa objavilo už v starovekom Egypte. Grécki antickí myslitelia Platón a Aristoteles poznali rozmanité typy myslenia a formy poznávania. S príchodom novoveku vniklo nové poňatie vedy a nové teórie poznania. Jedným z fenomenálnych filozofov novoveku bol Nemec Immanuel Kant. Vo svojom diele „Kritika čistého rozumu“ uviedol koncepciu, ktorá znamenala doslova prelom v dovtedajšom chápaní inteligencie ako jednotného celku. Inteligenciu nazval vyššou mohutnosťou poznania a rozdelil ju na tri časti: porozumenie, posudzovanie a usudzovanie. Snažil sa rozlíšiť rozum, ktorý je a priori daný a poznanie, ktoré človek získava v priebehu života. Poznanie je nižšie – zmyslové a vyššie – rozumové. Inteligenciu rozlíšil na kreatívnu a imaginatívnu (Kant, 1979). V druhej polovici 19. storočia sa objavuje nový vedný odbor - psychológia, ktorej jedna vetva smerovala k hľadaniu najvšeobecnejších zákonov ľudského poznávania, druhá vetva sa zaoberala výskumom hľadania individuálnych rozdielov medzi jednotlivcami. Prvou prácou s touto tematikou bolo dielo britského polyhistora Sira Francisa Galtona, ktorému sa na základe štúdia géniov[1] (významných osobnosti a vynikajúcich výkon