Úvod

Súčasná didaktika sa čoraz viac odkláňa od transmisného modelu, zameraného na prenos vopred pripraveného obsahu a dominantnú úlohu učiteľa. Tradičná „metodická didaktika“ sa zameriavala predovšetkým na to, ako učiteľ viedol hodiny, na vyučovacie techniky, organizáciu hodiny, ako sprostredkoval informácie (učebný materiál) a efektívnosť podávania informácií.

Predpokladalo sa, že dobrá metóda vedie k efektívnemu učeniu. Učiteľ bol hlavným zdrojom vedomostí a študent bol príjemcom obsahu. Učiteľ používal krátke prednášky, diskusie alebo cvičenia podľa konkrétnych pokynov, pričom využíval výkladovú výučbu, zatiaľ čo študent bol zodpovedný za vernú reprodukciu získaných informácií.

V súčasnosti sa všeobecná didaktika zaoberá procesom budovania vedomostí študentov, kognitívnou činnosťou, interpretáciou skúseností a schopnosťou aplikovať vedomosti v nových situáciách. Tento posun sa označuje ako prechod na „didaktiku vedomostí“ a predstavuje posun v myslení o tom, čo je vo výučbe najdôležitejšie. Pedagógovia sa zameriavajú na to, ako študenti chápu informácie, ako vytvárajú význam, ako používajú vedomosti v praxi a ako spájajú fakty a riešia problémy. V tomto prístupe učiteľ prestáva byť iba autoritou, ktorá šíri vopred definované tézy, ale stáva sa moderátorom a sprievodcom, ktorý podporuje študenta v procese samostatného objavovania sveta. Učiteľ sa preto nezaoberá tým, „ako učiť“, ale tým, ako sa vedomosti vytvárajú v mysli študenta a aké kompetencie a kognitívne št