Byť učiteľom sa v minulosti považovalo za vznešené, znamenalo určité adekvátne spoločenské postavenie. Pedagógov si vážila nielen spoločnosť, ale aj žiaci a rodičia. Dnešná doba je príliš atomizovaná len na vzťah Ja a Ja. V takejto dobe práca pedagóga akoby strácala svoje čaro, významné poslanie v rozvoji žiaka aj spoločnosti. Akoby sa stávala odľudštenou a odcudzenou. Často počúvame, aké je zlé postavenie učiteľa, ako sa kazí základný pedagogický vzťah učiteľ – žiak. Často v ňom chýba ľudskosť, empatia, podpora a pomoc. Absentuje aj pozitívna emócia, ktorá, ak je správne uplatňovaná, dokáže aj nemožné, motivuje obe stránky výchovno-vzdelávacieho procesu, učiteľa i žiaka a prostredníctvom neho i rodiča.
Učitelia poukazujú na to, že učebné plány sú nahustené, že sa nerešpektujú individuálne danosti a predpoklady žiakov, v dôsledku čoho sa prehlbuje frustrácia žiakov i učiteľov. Stále nie sme schopní vidieť reálny stav a adekvátne ho meniť. Je tu veľa subjektivizmu a teoretizovania, pričom pedagogická prax je o inom. Šablónovitosť nie je dobrá pri hodnotení pripravenosti žiaka, pretože zvádza k jednostrannostiam v hodnoteniach a záveroch a že podstatný význam pre formovanie žiaka má sociálne prostredie, najmä rodina a najbližšie okolie