Ak má škola plniť dôležitú úlohu v procese celoživotného vzdelávania jednotlivca, musí sa učiteľ dnešnej školy sám celoživotne vzdelávať. Spoločenské zmeny, zmeny vo vzdelávacej politike a školskej legislatíve si vyžadujú od učiteľa nové roly a pedagogické prístupy k žiakom.
Učiteľ mení svoje profesijné činnosti vo výchovno-vzdelávacom procese. Už neodovzdáva vedomosti žiakom, ale organizuje príležitosti pre ich učenie sa a manažuje ich pokrok v učení. Už nespriemerňuje žiakov a nesnaží sa o jednotný prístup, ale pristupuje k žiakom individuálne, pričom zohľadňuje ich špecifické potreby. Už nenúti žiakov pracovať za každú cenu samostatne, ale rozvíja ich zodpovednosť a pozitívnu závislosť v učebných tímoch. Už nepracuje so striktne predpísaným kurikulom, ale zúčastňuje sa na tvorbe vlastného školského kurikula. Už nebráni rodičom, aby zasahovali do jeho práce, ale podporuje účasť rodičov a komunity v práci školy. Už si nepripravuje edukačné pomôcky len svojpomocne, ale v každodennej edukačnej praxi pracuje s novými technológiami. To všetko si od učiteľa vyžaduje aj nový prístup k sebe samému a k svojmu profesijnému rozvoju. Okrem toho, že dôsledne poznáva svojich žiakov, musí poznať aj sám seba. Musí byť schopný uvedomelo využívať reflexiu v osobnostných, sociálnych a profesijných situáciách, ale aj rozoznať, ako ho vidia iní a prijímať od nich spätnú väzbu. V profesijnom rozvoji učiteľa to vyžaduje zámerný, plánovaný a vnútorne oceňovaný proces autoevalvácie, ktorý môže byť východiskom jeho kontinuálneho vzdelávania.
Kontinuálne profesijné vzdelávanie učiteľov
Profesijný rozvoj učiteľa je podmienený kontinuálnym vzdelávaním, ktoré je chápané ako „neustály proces, ktorý zahŕňa všetky dimenzie rozvoja osobnosti a jeho profesijných kompetencií. Súčasne vytvára osobnostné predpoklady a vnútornú motiváciu k celoživotnej spôsobilosti využívať formálne, neformálne a neinštitucionálne príležitosti na tvorivé zdokonaľovanie kvality výkonu povolania a edukácie žiakov.“(Pavlov, I., 2002)
Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 317/2009 Z. z. je kontinuálne vzdelávanie pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov súčasťou celoživotného vzdelávania. Je to sústavný proces nadobúdania vedomostí, zručností a spôsobilostí s cieľom udržiavania, obnovovania, zdokonaľovania, rozširovania a dopĺňania profesijných kompetencií pedagogického zamestnanca a odborného zamestnanca potrebných na výkon pedagogickej činnosti a na výkon odbornej činnosti.
Cieľmi kontinuálneho vzdelávania sú:
- osobnostný a profesijný rozvoj pedagógov, ktorý vedie k aktualizácii a inovácii predmetových a didaktických vedomostí, zručností a kompetencií,
- zvyšovanie kvality vzdelávacieho systému a poskytovaného vzdelania, kvality škôl a školských zariadení a vyučovacích stratégií so zámerom rozvíjať medzipredmetové a medziľudské vzťahy, tímovú spoluprácu, inovácie a vzdelávanie v školskom a triednom manažmente,
- poznanie sociálneho a životného prostredia, ktoré vedie k rozvoju kontaktov s výrobnou sférou, skúmaniu a pochopeniu ekonomických a sociálnych faktorov ovplyvňujúcich správanie mladých ľudí a ich lepšiu adaptáciu na hospodárske, spoločenské a kultúrne zmeny.[1]
Niektorí autori považujú za zdroj poznania vzdelávacích potrieb priame opytovanie sa učiteľov a analýzu edukačného procesu v škole (Pol – Lazarová, 2002; Zelina, 2006). Viera Prusáková[2] zase uvádza, že primárnym zdrojom zisťovania vzdelávacích potrieb pracovníkov je hodnotenie ich pracovného výkonu a konkrétnych úloh. My dodávame, že vzdelávacie potreby učiteľov sú aj výsledkom ich autoevalvácie, ktorá by mala byť prepojená s autoevalváciou školy. Ak škola zaujme ku kontinuálnemu vzdelávaniu učiteľov dôsledný prístup, potom berie do úvahy koncepciu školy, aj potreby učiteľov a mení aj prístup k organizovaniu ich kontinuálneho vzdelávania. Je ešte veľa škôl, ktoré kontinuálne vzdelávanie učiteľov necentrujú okolo rozvojovej koncepcie školy, ale pristupujú k jeho výberu náhodne, alebo ho organizujú len podľa vzdel