Postupný prechod od socializácie k personalizácii dnes viac ako inokedy smeruje k hľadaniu konkrétnych postupov, ktoré by boli efektívne z hľadiska komplexnosti rozvoja osobnosti žiaka – osobnosti sui generis vo výučbe. Rozvíja sa predovšetkým zámerným navodzovaním aktivity žiakov, a to cez situácie a úlohy tvorivého charakteru, riešením problémov a využívaním takých metód, foriem a prostriedkov, ktoré nedovoľujú tvoriť myšlienkové stereotypy. Preferuje sa schopnosť pružne a logicky myslieť, byť pohotový a mať zmysel pre kombinácie. Tým sa práve matematika, ako organická súčasť edukácie, stáva nevyhnutnou súčasťou žiakovho úspešného napredovania. Príspevok prináša parciálnu analýzu problematiky hier a didaktických hier s dôrazom na ich aplikačnú pedagogickú prax v kontexte primárnej matematickej edukácie.
„Predstavy získané zo zážitkov z prvej ruky sa stávajú činom ... Skutočne, tým je i hra v tomto období – znovu prežívaním prvotných skúseností, zážitkov.“ Lucy Sprague Mitchellová
Determinácia pojmu hra
Všade vo svete, v každej zemepisnej oblasti a v každej kultúre, sa deti hrajú. Väčšina teoretikov v oblasti pedagogiky sa zhoduje, že pri učení detí predškolského a mladšieho školského veku je hra dôležitá. Avšak takmer úplná všeobecná platnosť tejto tézy je v rozpore s komplikovanosťou pojmu.
Pojem hra je jedno z tých klamlivo jednoduchých, krátkych slov, ktoré je charakteristické pre detský jazyk. Je to bežný pojem, možno jeden z prvej stovky pojmov, ktoré sa učia deti predškolského veku. Kmeň tohoto slova sa dá použiť pri tvorbe mnohých výrazov (hrať sa, výhra, hračka a pod.), ktoré označujú pojmy natoľko navzájom odlišné, že sa zdá, akoby mali opačný význam, napr. o dvoch malých deťoch, ktoré sa vonku so smiechom naháňajú, povieme, že sa „hrajú“. Magnus Carlsen a Jan Nepomňaščij, obaja sklonení nad šachovnicou, náruživo zahĺbení do myšlienkovo náročnej súťaže, sa tiež „hrajú“.
V kontexte edukačného využitia hry je však potrebné si ujasniť, čo máme na mysli, keď hovoríme o detskej hre. „Hra je inštinktívna, spontánna a pre detský vek najtypickejšia forma činnosti, v ktorej dieťa individuálne a vo svojej vývinovej fáze zodpovedajúcim spôsobom dáva výraz svojim predstavám, myšlienkam, citom, svojmu chceniu“ (Burjan, Burjanová, 2011, s. 6).