Problematika školstva rezonuje v odborných aj politických kruhoch na Slovensku s rastúcou intenzitou už bezmála dve desaťročia. Od roku 2008 uplatňovaná reforma a v jej dôsledku početné legislatívne zásahy však nepriniesli v požadovanom čase a rozsahu očakávané zmeny. Všetky doterajšie politické garnitúry vyzdvihovali potrebu kvalitného vzdelávania ako svoju prioritu a zdôrazňovali význam nových kvalifikačných kompetencií účastníkov vzdelávacieho procesu ako aj nutnosť zmien dovtedajšieho vzdelávania. Pravdou však je, že vo vedení rezortu školstva sa od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 vystriedalo šestnásť ministrov (z toho traja boli dosadení len dočasne a len dvaja vo funkcii zotrvali celé volebné obdobie), čo žiadnemu z nich neposkytlo dostatočný časový rámec potrebný na presadenie strategických zmien.
Odborná školská obec sa dlhodobo domáha svojho docenenia ako kľúčového, ba čo do budúcnosti priam strategického rezortu spoločnosti. Opakovane rezonujú požiadavky ako je efektívnosť vzdelávania, potreba rozvíjania samostatnosti škôl, sociologické a psychologické aspekty edukácie, potreba stimulovania, motivácie a kreativity, ale aj správna rétorika, sociálna komunikácia, riadenie ľudských zdrojov či organizácia