Príspevok je venovaný didaktike ako pedagogickej vede, jej členeniu a predmetu skúmania. Autori uvedené konfrontujú s meniacou sa edukačnou realitou a súčasnými trendmi vo vzdelávaní. Apelujú na potrebu reflektovania meniacej sa spoločnosti, učebných prostredí a dopytu po ľudskom potenciáli, pretože schémy a praktiky pretrvávajúce z čias 19. storočia sú pre školský systém a prípravu budúcej generácie pedagógov nepoužiteľné a nefunkčné.
Kľúčovým fenoménom didaktiky je vyučovací proces – výučba. Teoretické poznanie jeho charakteristík, etáp, špecifík a následne nadobúdanie spôsobilosti aplikovať uvedené do praxe, je zložitým a dlhodobým procesom v kariére učiteľa. Pod proces sa výrazne podpisujú individuálne danosti a vekové osobitosti subjektov edukácie – učiteľa i žiaka. Profesionalita učiteľa závisí aj od toho, do akej miery je odborníkom na nástroje, s ktorými pracuje (metódy) a aký je jeho „prah citlivosti“ na vhodnosť a opodstatnenosť výberu konkrétnej metódy. Výber metód ovplyvňuje aj vzťah a postoj žiakov k učeniu, múdrosti, knihám a k životu. Učiteľ má byť expertom na riadenie učebného procesu a efektívne využívanie nástrojov v systéme autentického „know-how“, teda v taktike a metodológii dizajnovania výučby. Vedieť, ako naučiť iných učiť sa, považujeme za „core“ – strategické jadro didaktiky. Kvalita vyučovania didaktiky na vysokých školách – učiteľských fakultách je predzvesťou toho, či sa podarí pripraviť pre školský vzdelávací systém na Slovensku novú generáciu učiteľov.
Didaktika – teória vzdelávania a vyučovania
Pojem didaktika je odvodený z gréckych slov didaktikos a didaskó (učím, poučujem). Didaktika aj pedagogika boli v staroveku a v stredoveku súčasťou filozofie. Termín didaktika zaviedol začiatkom 17. storočia nemecký pedagóg W. Ratke. Didaktiku chápal ako umenie vyučovať náuky, jazyky a umenia. Medzníky vo vývoji didaktiky tvorili práce J. A. Komenského, J. F. Herbarta, J. J. Pestalozziho, J. J. Rousseau, W. A. Diesterwega, F. B. Skinnera. V období medzi prvou a druhou svetovou vojnou bola v Československu didaktika a školstvo na veľmi vysokej úrovni. Reformné hnutie vedené profesormi V. Příhodom, O. Chlupom, S. Vránom, ako aj Baťov školský systém mali svetovú prestíž. Po druhej svetovej vojne sa o rozvoj didaktiky na Slovenku zaslúžili najmä O. Pavlík, V. Václavík, J. Velikanič, E. Stračár. V súčasnosti publikujú v oblasti didaktiky najmä E. Petlák, Š. Švec, M. Zelina, J. Bajtoš, M. Blažko, I. Turek (Turek, 2010, s. 14 – 15).
V priebehu historického, sociálno-ekonomického a kultúrneho vývoja spoločnosti sa menili požiadavky na výchovu a vzdelávanie, aj ich funkcie, menil sa aj obsah pojmu didaktika. Rôzne boli aj filozofické a psychologické východiská, o ktoré sa výklad didaktickej problematiky opieral. Ani v súčasnej dobe neexistuje všeobecne prijímaná definícia (Skalková, 2007). Názory na úlohu didaktiky, výklad základných pojmov (výchova, učenie, vzdelávanie atď.) nie sú jednotné. Podľa Tureka (2010) je didaktika pedagogickou disciplínou, ktorej predmetom skúmania je vyučovací proces (ako synonymum sa používa aj pojem výučba) ako jednota činnosti učiteľa – vyučovania a činnosti učiacich sa – žiakov, študentov – učenia sa.
Didaktika odpovedá najmä na otázky – Prečo je potrebná výučba? Čo si majú žiaci, študenti osvojiť v škole, čo si majú odniesť do života? Ako majú učitelia vyučovať a ako sa majú žiaci, študenti učiť a pod.?