Otázky skvalitňovania vyučovacieho procesu nie sú nové. Dalo by sa povedať, že sa objavujú od počiatkov organizovaného vzdelávania. V posledných desaťročiach však zaznamenávame neustále silnejúci negatívny ohlas na kvalitu didaktických postupov uplatňovaných v škole. Ak analyzujeme úroveň súčasného vyučovacieho procesu podľa modernejších kritérií, ktoré platia vo svete a našou snahou je priblížiť sa im, možno mu vyčítať, že je veľmi málo adaptabilný, nepružne reaguje na rýchle zmeny, nevie ich predvídať. Modernizačné trendy si všímajú predovšetkým to, čo sa deje so žiakom a jeho kognitívnym systémom pri spracovávaní obsahu vzdelania. V nadväznosti na medzinárodné snahy podporiť rozvoj kritického myslenia žiakov vo vyučovacom procese je žiaduce, aby sa identifikovali edukačné stratégie, ktoré majú potenciál pre stimuláciu kritického myslenia.
Uplatnenie žiakov na trhu práce a v spoločnosti nie je založené na mechanickom učení, memorovaní faktov a poučiek. Súčasný edukačný proces uprednostňuje prvky konštuktivisticky orientovanej výučby spočívajúcej v uplatňovaní sebaregulačných stratégií, ktoré sú postavené na poznaní a preferovaní kladných stránok učiaceho sa, uvedomení si vlastných nedostatkov, limitov. Dnes vieme, že vyučovať len vedecké poznatky nestačí. Súčasťou efektívneho vyučovania je aj rozvoj spôsobilostí spojených s kritickým myslením ako:
- spôsobilosť identifikovať kľúčové myšlienky a predpoklady v argumentoch,
- rozpoznať dôležité súvislosti,
- správne interpretovať údaje,
- vyvodzovať z dostupných informácií logické závery,
- rozlišovať fakty a domnienky a pod.
Východisko a zároveň podmienka pre uplatňovanie stratégií na rozvoj sebaregulácie žiakov je vyjadrené v požiadavke osobného presvedčenia učiteľa o modifikovateľnosti človeka. Predstavuje vieru, že každý žiak sa môže zmeniť, že jeho schopnosti sa môžu rozvíjať a u každého môže dôjsť k modifikácii kognitívnych funkcií. Bez tohto presvedčenia sú zmeny možné len veľmi ťažko.
Stratégie rozvoja sebaregulácie žiakov ako determinant rozvoja kritického myslenia
Zdrojom pre vymedzenie stratégií rozvoja kritického myslenia sú dôkazy o tom, že zručnosť kriticky myslieť možno v edukačnom procese priamo ovplyvňovať (Halpern, 2014). V súčasnosti je často kritizovanou témou predovšetkým spôsob, akým je žiakom sprostredkovávaný obsah vzdelávania (v hotovej podobe) a rola, akú žiaci vo vyučovacom procese zastávajú (nemusia v mnohých prípadoch kriticky myslieť, hodnotiť informácie, hľadať vzájomné súvislosti, stávajú sa skôr reagujúcou bytosťou ako samostatne mysliacou).
V praxi sa st