Sebaregulácia

Pri práci s emóciami je dôležitá sebakontrola. Ak sme schopní sebakontroly, ak si uvedomujeme signály emočnej nepohody, teda neschopnosť v daný moment ovládať negatívne emócie, máme možnosť výberu našej reakcie.  História nášho správania pri voľbe riešenia konfliktných situácií zohráva dôležitú úlohu. Emočne nastavený program do nás „nahrávali“ naše prirodzené výchovné autority – rodičia, starí rodičia, učitelia. Tento program je obohatený o vlastné životné skúsenosti. Vedomosť o dôvodoch nášho reagovania nám pomáha pochopiť naše pocity a reagovať na ne, kontrolovať sa.

Sebavedomie je jeden z komponentov, ktorý ovplyvňuje súčasné spoločenské dianie. Často sa stáva, že najmenej kvalifikovaní ľudia majú tendenciu nadhodnocovať svoje schopnosti a ich pocit „neomylnosti“ plodí rozhodnutia s fatálnymi dôsledkami pre celú spoločnosť. Naopak, múdri ľudia s prehnanou pokorou sú vytláčaní na okraj. V praxi potom platí, že nekompetentní ľudia neuznávajú kompetencie tých, ktorí ich skutočne majú. Ako môže škola (ako profesionálna inštitúcia) podporiť zdravé sebavedomie žiaka?

Príklady z praxe Sebauvedomenie má dôležitý význam pre reguláciu správania. Poznať vlastnú minulosť do tej miery, aby sme chápali, ktoré normy sú súčasťou našej výbavy a prečo, vedieť, ktoré tradície máme v sebe ukotvené a v akej miere, môže byť kľúčové pre výber vhodnej reakcie, resp. pre schopnosť následnej sebakorekcie. Ak vieme identifikovať svoje silné aj slabé stránky, uvedomujeme si, akí sme, čo si prajeme, čo a prečo odmietame. Uvedomujeme si dôležitosť hodnôt v svojom živote, aj hranice, cez ktoré sa už preniesť nedokážeme.

Článkom Metódy sebareflexie v pedagogicko-didaktickej práci učiteľa nadväzujeme na článok Sebareflexia v práci učiteľa publikovaný v Manažmente školy č. 5/2021, v ktorom sme zdôraznili podstatu a význam sebareflexie. Sebareflexia je jedným z predpokladov tvorivej a aj efektívnej práce učiteľa. V článku sme na základe výskumných zistení konštatovali, že učitelia a školy si význam sebareflexie uvedomujú, primerané aj doceňujú, javia sa však isté rezervy najmä v metódach sebareflexie. V príspevku opíšeme etapy vývinu sebareflexie u učiteľa. Venujeme sa aj dôležitosti kladenia si otázok vo vzťahu žiakom s „problémovým“ správaním. 

Príspevok o sebareflexii je zamyslením sa nad prácou učiteľa, nad tým, že každú prácu, aj prácu učiteľa, možno neustále zdokonaľovať. Aj keď si uvedomujeme, že výsledky práce učiteľa závisia od viacerých činiteľov, učiteľ je tým, kto najviac pôsobí na edukáciu a svojou činnosťou ju významne ovplyvňuje. Každý učiteľ musí dbať na skvalitňovanie svojej pedagogicko-didaktickej práce, k čomu mu pomáha sebareflexia. Jej význam spočíva nielen v samotnom úsilí a v snahe dosahovať lepšie výsledky v učebnej činnosti žiakov. Má aj mimoriadny a neformálny prínos pre sebavzdelávanie učiteľa. 

Otázky skvalitňovania vyučovacieho procesu nie sú nové. Dalo by sa povedať, že sa objavujú od počiatkov organizovaného vzdelávania. V posledných desaťročiach však zaznamenávame neustále silnejúci negatívny ohlas na kvalitu didaktických postupov uplatňovaných v škole. Ak analyzujeme úroveň súčasného vyučovacieho procesu podľa modernejších kritérií, ktoré platia vo svete a našou snahou je priblížiť sa im, možno mu vyčítať, že je veľmi málo adaptabilný, nepružne reaguje na rýchle zmeny, nevie ich predvídať. Modernizačné trendy si všímajú predovšetkým to, čo sa deje so žiakom a jeho kognitívnym systémom pri spracovávaní obsahu vzdelania. V nadväznosti na medzinárodné snahy podporiť rozvoj kritického myslenia žiakov vo vyučovacom procese je žiaduce, aby sa identifikovali edukačné stratégie, ktoré majú potenciál pre stimuláciu kritického myslenia.

Riadiaci pracovník na akomkoľvek stupni riadenia musí mať ambíciu sebareflexie a následnej sebakorekcie, ale tá je možná len vtedy, ak má záujem správne riadiť akýkoľvek kolektív alebo priamo vyučovací proces. Moc, nástrahy i záludnosti psychologického pôsobenia  v rovine riadenia spočívajú aj vo fenoméne Pygmalion a  Golem efektov, ktoré v školskom procese môžu mať mimoriadny význam.

Psychológovia D. Dunning a J. Kruger získali v roku 2000 svojím článkom opisujúcim tento efekt Nobelovu cenu za psychológiu. Nepochybne ocenenie prinieslo nové svetlo pravdy do rozmeru hodnotenia i sebahodnotenia riadiacich pracovníkov, pretože má všeobecnú platnosť, ktorá je o to viac viditeľnejšia, čím je hodnotiaci jedinec na vyššie spoločensky postavenom mieste v oblasti riadenia. Tento efekt je príznačný pre riadiacich pracovníkov nielen školských, firemných či korporatívnych oblastí,  ale aj vládnych a dokonca aj v celosvetovom rozmere.

Komunikácia v období pandémie nadobúda nový rozmer. Vo verbálnej aj v nonverbálnej rovine zisťujeme, že treba flexibilnejšie a efektívnejšie využívať nástroje komunikačných systémov, ktoré boli doteraz považované za najvhodnejšie. Aktuálna epidemiologická situácia nás v rovine prevencie i nákazy nútiť odbúravať niektoré zaužívané komunikačné schémy, zvlášť v rovine nonverbálnych prejavov, haptiky pozdravu a s nimi spojených interakčných prejavov. Skvalitňovanie práce v rovine kultúry prejavu, na ktorej sme doteraz pracovali, dostáva iný rozmer. Situácia je kritickejšia o to, že je ťažké odhadnúť, aké bude mať trvanie. Treba vytvárať novú kultúru prejavov, ktoré budú signalizovať pozitívne interakcie.

Veľa pozornosti sa v odbornej literatúre venuje tomu, ako možno zlepšiť žiakovo učenie, ako by si mal žiak zadeliť čas na školské povinnosti a aktivity vo voľnom čase, ako by sa dalo zlepšiť jeho správanie. Súčasná podoba výchovy a vzdelávania je založená na vonkajšom riadení detí, žiakov a študentov, a to rodičmi, učiteľmi, vychovávateľmi, lektormi, trénermi alebo technickým zariadením. Do vedomia učiacich je implantovaná vonkajšia kultúrna, hodnotová, mravná, ideologická, vedecká realita. Pritom sa za obrovské peniaze vynaloží veľké ľudské úsilie.