Koncept naučenej bezmocnosti, predstavený Martinom Seligmanom v 60. rokoch 20. storočia, odhaľuje vážny psychologický fenomén prostredníctvom experimentov na zvieratách a následného výskumu jeho dopadu na človeka. Seligmanove pokusy ukázali, že naučená bezmocnosť môže viesť k vážnym psychologickým problémom a môže negatívne ovplyvniť výkon a motiváciu v škole. V príspevku zdôrazňujeme dôležitosť úlohy učiteľov a vzdelávacieho systému v prevencii a prekonávaní naučenej bezmocnosti u detí, ponúkneme stratégie pre podporu detskej nezávislosti, zvládania neúspechu a proaktívneho prístup k problémom v učení.
Ako sa naučená bezmocnosť prejavuje u ľudí?
Pojem bezmocnosť je úzko spojený s tromi aspektami:
- človek sa nevie vyrovnať s danou situáciou;
- človek neprijíma žiadne možnosti riešenia jeho situácie a ani nevyhľadáva pomoc;
- v tomto stave sa cíti veľmi nekomfortne (môže zažívať pocity beznádeje, úzkosti, melanchólie a podobne).
Zvyčajne býva tento stav spätý s dôležitými oblasťami života, napr. s prácou, štúdium alebo komunikáciou s inými ľuďmi.
K prežívaniu a následnému upevňovaniu bezmocnosti, dochádza v opakovaných situáciách, kedy človek zažíva neúspech a úsilie, ktoré do danej situácie vynakladá, neprináša očakávaný výsledok.
Pri opakovanom neúspechu môže človek nadobudnúť pocit, že nemá kontrolu n