V súčasnosti naše školstvo zažíva obrovskú zmenu a dôraz sa kladie hlavne na obsahovú stránku vyučovacieho procesu, ktorá sa komplikuje situáciou so zvládaním endemického problému. Je to už pomerne dlhá doba, kedy žiaci absentujú v školských laviciach. Vymenili ich za byty s počítačmi a mobilmi, ktoré predstavujú jediný edukačný rozmer. Celkom zjavne nám pomedzi prsty uniká výchovný rozmer a etické hodnoty. Prostredie sociálnych sietí núti deti, aby zapadli do konformity sociálnych vzťahov, pričom tieto spĺňajú všetky predpoklady, ktoré sú potrebné pre vznik zneužívania detskej psychiky jednak v rovine rovesníkov, alebo vôbec nie výnimočne priam patologických jedincov, ktoré obete hľadajú v tomto priestore.
„Je to čudná doba, keď morálka žobre o pozornosť.“ Kamil Peteraj
Štokholmský syndróm
Pôvodný názov Norrmalmstorg syndrome, spočíva v skutočnosti, že unesená obeť zvolí vo svojom vedomí iracionálnu taktiku prežitia v tom, že s únoscom sa pokúsi vytvoriť alianciu. Ide o situáciu, v ktorej sa vyvinie patologické emocionálne puto medzi týrajúcou a týranou osobou, pričom týrajúca osoba najrôznejšou formou znevažuje, ponižuje, obmedzuje, zastrašuje, zneužíva alebo aj fyzicky napadá druhého jedinca. Ak útoky na obeť nie sú pravidelné a v rovnakej intenzite, týraný jedinec si jav vysvetľuje ako neúmyselnosť, resp. ako neschopnosť ublížiť osobe, pre citovú náklonnosť alebo ako prejav láskavosti zo strany tyrana, resp. páchateľa.
Záznamy FBI, tzv. Hostage Barricade Database System, v ktorom sú evidované únosy a obmedzovanie slobody pohybu uvádzajú, že príznaky Štokholmského syndrómu vykazuje takmer 8 % obetí tohto druhu týrania. Na Slovensku ukazujú štatistiky o niečo vyššie čísla. Až 27 % Slovákov, ktorí zažili únos, alebo boli držaní ako rukojemníci v domácnostiach, vykazujú príznaky Štokholmského syndrómu.
Príklad:
Fenomén bol odborne popísaný v 1973 v prípade, keď sa lupiči rozhodli prepadnúť banku v Štokholme a vzali si štyroch rukojemníkov. Počas lúpeže zakročili policajti, avšak lupiči zajatcov prepustili, tí ich následne pred políciou bránili. Rukojemníci dokonca odmietli svedčiť proti lupičom pred súdom.
Ako prvý túto zvláštnu situáciu pomenoval psychiater a kriminológ Nils Bejerot, ktorý sa podrobne zaoberal problematikou drogovej závislosti a zároveň vysvetlil, aká interakčná závislosť fungovala počas lúpeže, čo sa deje s ľudskou psychikou a prečo sa rukojemníci chovali tak nezvyčajne. Štokholmský syndróm je o to zaujímavejší, že obete pociťujú k svojim únoscom sympatie, čo je presným opakom strachu, odporu a znechutenia, ktoré sú pri únosoch a iných prežitých traumách bežné.