Postoj spoločnosti k jedincom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ďalej len „ŠVVP“) sa vyvíjal. Rovnako idea inklúzie nie je v dejinách ľudstva nová. Celosvetovému trendu inkluzie predchádzal prístup integračný, integračnému separačný, separačnému segregačný a segregačnému prístup exkluzívny.
Regulácia jedincov s postihnutím v historickom kontexte
Právo na vzdelávanie jedinca so ŠVVP nebolo vždy také, aké ho poznáme dnes, legislatívne ukotvené a spoločnosťou podporované. Ich usmrcovanie nachádzame v Sparte, ohrozené boli aj dievčatá z dôvodu tzv. regulácie obyvateľstva podľa pohlavia (Matějček, 1999). Existencia postihnutého jedinca nemala význam, pretože neparticipoval na spoločenskom a hospodárskom živote (Lechta, 2010). Existovali však aj kultúry a občiansko-právne systémy, v ktorých usmrcovanie povolené nebolo. Starobabylonská ríša disponovala právnym kódexom v podobe Chammurapiho zákonníka, v ktorom sa popisoval trest za vraždu potomka. Dieťa nebolo možné usmrtiť ani v Tébach (Gabriel, Novák, 2008).
Asi v roku 1500 pred Kr. v Desatoro Božích prikázaniach nachádzame desať nábožensko-etických príkazov, v ktorých sa uvádza piate prikázanie: „Nezabiješ“. Kresťanské učenie sa opiera o etickú normu „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, a tým priznáva jedincom so ŠVVP právo na život. [1]Sociálna pozícia jednotlivca so ŠVVP závisela od toho, k akej spoločenskej vrstve patrila jeho rodina. V najhoršej životnej situácii boli tí, ktorí patrili medzi najbiednejších. Ich údelom bolo žobranie a bezdomovectvo.
V období renes