Nároky na prácu učiteľa priamo nesúvisiacu so vzdelávaním sa zvyšujú. Každé zvyšovanie má však svoje limity. Tým limitom je bod zlomu ‒ zdravotný, ekonomický, psychický, hodnotový. Ak je učiteľ chorý, vyhorený, alebo odíde, už ho späť nevrátime. V príspevku sa venujeme práci učiteľa, ktorá nesúvisí priamo so vzdelávaním.
Názory na to, čo by mal učiteľ robiť a čo už nie, sa rôznia. Mnohí sú presvedčení, že ich prácou je len učenie. Pre niektorých je prirodzené, že do triedy občas niečo kúpia aj zo svojho, prípadne vo voľnom čase pripravia akciu pre žiakov. Situácia sa v mnohých školách blíži k bodu zlomu. Prezieraví riaditelia si veľmi dobre uvedomujú, že musia niečo robiť. Nájsť konkrétne kontúry riešenia toho problému je náročné, nielen pre zložitosť problému, ale aj pre emotívnosť, s ktorou sa diskusie o náplni a práci učiteľa vedú. Ak by sme chceli problematiku preťaženosti učiteľa uchopiť konštruktívne, musíme sa zamyslieť v širších súvislostiach, nielen v rovine príčin, ale aj riešení.
Cieľom pre dosiahnutie optimálneho stavu je učiteľ, ktorý má na jednej strane dostatok schopností manažovať svoju tvorivú prácu a je schopný pracovať v tíme na vízii školy, na druhej strane má podporu vedenia a podmienky pre svoj profesionálny rozvoj. Dôležité je hľadisko jeho chcenia, iniciatívy a lojality.
Rozlíšenie subjektívnej a objektívnej preťaženosti
Prvou veľkou úlohou vedenia školy pri eliminácii preťaženosti je rozlíšiť subjektívnu a objektívnu preťaženosť učiteľa. Pri popisovaní prob