Podpora sociálnych interakcií žiakov s poruchou sluchu

Sluch plní v živote človeka viacero funkcií. Najdôležitejšou je schopnosť prijímať informácie, dorozumievať sa a komunikovať. Narušenie tejto schopnosti výrazne ovplyvňuje vzdelávanie žiaka a jeho sociálne interakcie v školskom i mimoškolskom prostredí^[1]. Žiaci s poruchou sluchu sa mohli vzdelávať v bežných základných školách od roku 1990, no k individuálnym prípadom integrácie dochádzalo už od roku 1980. Išlo o žiakov s nedoslýchavosťou, ktorí po ukončení základného vzdelávania pokračovali v štúdiu na bežnej strednej škole alebo realizovali záujmové činnosti spoločne s intaktnými vrstovníkmi. Nie všetky prípady integrácie však boli úspešné. V súčasnosti sa v bežných základných školách vzdeláva dvojnásobne viac žiakov než v školách pre žiakov so sluchovým postihnutím. Podľa štatistickej ročenky CVTI bolo v školskom roku 2025/26 v bežných školách 507 týchto žiakov, kým v špeciálnych školách len 211 žiakov, z toho 173 nepočujúcich, 31 nedoslýchavých a 7 s kochleárnym implantátom^[2]. Bežné školy majú dominantnú pozíciu vo vzdelávaní žiakov s poruchou sluchu už viac ako desať rokov a dokážu zabezpečiť primerané podmienky pre ich vzdelávanie.

Sluchové postihnutie sa v odbornej literatúre označuje ako porucha sluchu, keďže termín postihnutie má v spoločenskom povedomí negatívnu konotáciu a pre jednotlivca aj stigmatizačný rozmer (Hovorková, Rzymanová, Zborteková, 2023). Zmenou terminológie, ktorá by sa mala zaužívať aj v školskom prostredí, chcú odborníci a ľudia s poruchou sluchu minimalizovať rozdiely vznikajúce medzi majoritnou a minoritnou populáciou v súvislosti s používaním výrazu postihnutie.

Špecifiká poruchy sluchu

K poruche sluchu môže dôjsť počas prenatálneho, perinatálneho a postnatálneho vývinu. Prenatálne a dedičné poruchy sú obvykle najťažšie, je známych okolo 400 syndrómov, ktoré ich spôsobujú (Tarcsiová, 2016). Podľa údajov WHO nepočujúci tvoria 10 až 15 % z celkového počtu osôb s poruchou sluchu, väčšia časť (80 až 85 %) má nedoslýchavosť. Tarcsiová (2016), venujúca sa problematike vzdelávania osôb s poruchou sluchu, uvádza, že 90 % nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom a 90 % nepočujúcich rodičov má počujúce deti. Iba malá časť detí vyrastá v,,tichom“ rodinnom prostredí a patrí do komunity Nepočujúcich^[3].

Porucha sluchu môže byť obojstranná (bilaterálna), t. j. dieťa nepočuje na obe uši, alebo jednostranná (unilaterálna). Hovorková, Rzymanová a Zborteková (2023) uvádzajú, že porucha na pravom uchu je vážnejšia. Z hľadiska obdobia vzniku sa rozlišuje strata sluchu: prelingválna – došlo k nej pred narodením alebo predtým, než si dieťa osvojilo reč; perilingválna – došlo k nej v období osvojovania si jazyka a reči (do 6. a 7. roku života) a postlingválna – došlo k nej po 6. – 7. roku života, keď si už dieťa vybudovalo základy jazyka a reči.

Deti s poruchou sluchu využívajú na korekciu sluchu načúvacie prístroje alebo majú voperovaný kochleárny implantát. Technické prostriedky však nezaručujú bezproblémové počutie pre každé dieťa a preto majú niektorí ťažkosti dobre počuť. Vtedy sa deti učia odzeraniu z pier, čo im výrazne pomáha pri dorozumievaní sa a porozumení hovorenej reči. Aj nepočujúce deti môžu veľmi dobre odzerať z pier, no nie všetci sú schopní orálne komunikovať, preto ich dominantným komunikačným prostriedkom je posunkový jazyk.

Podpora participácie

Možnosti participácie žiaka s poruchou sluchu sú podmienené schopnosťou dorozumievať sa. Pri žiakoch s nedoslýchavosťou sú vrstovnícke interakcie spravidla sťažené, ale nie narušené, keďže porucha sluchu v ich prípade nie je zvyčajne tak závažná, aby nedokázali prostredníctvom technickej podpory a odzerania z pier komunikovať. Naopak žiaci, ktorí majú prelingválnu stratu sluchu a komunikujú v posunkovom jazyku, čelia v bežnom prostredí závažnej bariére, keďže nie sú schopní dorozumieť sa s intaktnými vrstovníkmi bez pomoci tlmočníka. Odporúčania preto uvádzame zvlášť pre žiakov s nedoslýchavosťou a nepočujúcich žiakov.

Žiak s nedoslýchavosťou

Eliminácia rušivých podnetov

Žiak, označený za nedoslýchavého, spravidla komunikuje s menšími alebo väčšími ťažkosťami, no je schopný samostatne vstupovať do interakcií s intaktnými vrstovníkmi bez potreby asistencie. Miera tejto schopnosti závisí od stupňa nedoslýchavosti. V tichom a pokojnom prostredí zvyčajne dobre počuje a nie je potrebné zvyšovať hlas, problémy v dorozumievaní však nastávajú v hlučnom prostredí, kde nežiaduce zvuky narúšajú jeho koncentráciu na reč interakčného partnera a orientáciu v dianí v skupine. Žiaka môžu vyrušovať zvuky zvonku, vrava na chodbách, na ihrisku, hlučná hudba a pod. Preto je dôležité eliminovať rušivé vplyvy a zmierňovať zvuky vznikajúce pri manipulácii s predmetmi a školským nábytkom. Napríklad stoličky, lavice a pohyblivý nábytok by mali mať na podnožkách krytky tlmiace zvuk pri posúvaní, deti by sa nemali prekrikovať a vytvárať zbytočný hluk pri rozprávaní, trieda alebo oddelenie ŠKD by sa mali nachádzať na vnútornej strane budovy, resp. v časti, kde je najmenej rušivých zvukov zvonku a pod. Žiak s poruchou sluchu môže pociťovať fyzický a psychický diskomfort pri dlhodobom vystavení hluku, preto treba citlivo zvážiť aktivity, ktorých sprievodným znakom je hlučná atmosféra.

Požiadavky na odzeranie

Žiak s nedoslýchavosťou má sťažené možnosti interakcie v skupinových činnostiach, ktoré si vyžadujú pohotové reakcie. Ak intaktný žiak začne rozprávať a odzerajúci s ním nemá zrakový kontakt, uniká mu časť informácií a nemôže vhodne zareagovať; podobne, ak viacerí hovoria naraz, sú otočení chrbtom alebo komunikujú na veľkú vzdialenosť, prípadne mu v odzeraní niečo prekáža. Základným pravidlom v komunikácii s odzerajúcim žiakom je preto očný kontakt a zreteľná artikulácia bez zvyšovania hlasu. Žiaci by nemali komunikovať medzi sebou na veľkú vzdialenosť a postavenie komunikujúcich voči sebe by malo byť symetrické. Žiak s nedoslýchavosťou môže mať ťažkosti v identifikácii a diferenciácii zvukov a hovoriacich osôb, najmä v hlučnom prostredí, preto by intaktní vrstovníci s ním mali najprv nadviazať zrakový kontakt a až potom hovoriť. V začiatkoch spoločného vzdelávania to môže byť pre intaktných vrstovníkov obmedzujúce, postupne si to však dokážu osvojiť. Pri odzeraní z pier môžu nastať nedorozumenia, preto je vhodné kľúčové slová v inštrukcii zapísať alebo postup činnosti vizuálne znázorniť. Ak aktivita prebieha so všetkými žiakmi, odzeranie uľahčuje umiestnenie žiakov. Vhodné je usporiadanie lavíc či stoličiek do polkruhu alebo podkovy, pričom žiak s poruchou sluchu by mal sedieť na niektorom z koncov, aby mal čo najlepší výhľad na spolužiakov.

Vhodné aktivity

Žiak s nedoslýchavosťou môže realizovať zväčša všetky skupinové a spoločné aktivity v školskom prostredí, ak sú dodržané už skôr uvedené požiadavky. Zaraďovanie skupinových aktivít je jednou z najčastejších požiadaviek na podporu interakcie, keďže v malej skupine sa žiak v komunikácii ľahšie orientuje a je v blízkosti hovoriacich. Úzka spolupráca medzi žiakmi má aj viacero benefitov z hľadiska rozvoja interpersonálnych zručností žiaka s poruchou sluchu a akceptácie vrstovníkmi. Vďaka spoločne realizovaným aktivitám a spoločným zážitkom sa žiaci lepšie navzájom spoznávajú a budujú základy pre ďalšie interakcie a spontánne nadväzovanie priateľských vzťahov.

Žiak s poruchou sluchu spravidla nemá ťažkosti ani pri realizácii skupinových športových činností. Vďaka dobrej zrakovej percepcii dokáže predvídať vývoj hry a pohotovo reagovať. Pri pohybových činnostiach a kontaktných športoch treba dbať na zvýšenú bezpečnosť, aby nedošlo k poškodeniu načúvacích prístrojov a k úrazom hlavy, najmä ak má žiak kochleárny implantát. Hudobné alebo hudobno-dramatické činnosti netreba eliminovať, lebo žiaci s nedoslýchavosťou potrebujú zdokonaľovať schopnosť sluchovej percepcie aj sa všestranne rozvíjať.

Pravidlá komunikácie s osobou s poruchou sluchu

V interakcii s osobou s poruchou sluchu môžu byť nápomocné nasledujúce odporúčania, napríklad (Tarcsiová 2008; Swann-Guerrero, Rauworth 2010; Potměšil 2011; Vojtechovský 2011, in Bizová 2021):

• Pred rozhovorom nadviazať zrakový kontakt. Ak sa osoba pozerá inam, možno sa jemne dotknúť jej ramena, aby vedela, že s ňou chcete komunikovať.
• Počas rozhovoru stále udržiavať zrakový kontakt a neodvracať tvár za zvukmi z okolia, ktoré osoba nemôže počuť. Časté odkláňanie pohľadu si môže osoba interpretovať ako nezáujem o komunikáciu alebo nedostatok úcty.
• Pri komunikácii s osobou, ktorá odzerá z pier, je dôležité osvetlenie, proxemika a posturika komunikujúcich. Odzerajúci by mal stať tak, aby dobre videl na komunikujúceho a nemalo by ho oslepovať silné svetlo. Komunikovať treba veľmi zreteľne, nezakrývať si tvár rukami alebo mimovoľnými pohybmi.
• Pri komunikácii s odzerajúcou osobou sa neprechádzať po miestnosti alebo otáčať sa k nej chrbtom. Nesmie sa hovoriť otočený chrbtom a súčasne písať na tabuľu.
• Vzdialenosť medzi hovoriacim a odzerajúcou osobou by nemala byť väčšia než 2 – 3 m. Odzeranie je sťažené až znemožnené v šere a prítmí.
• Osoba odzerajúca z pier nemôže súčasne vnímať reč a písať. Odporúča sa poskytnúť jej pripravený materiál s uvedením všetkých dôležitých informácií, resp. textov. V rámci formálnej edukácie sa takým žiakom umožňuje pracovať s poznámkovým materiálom spolužiakov alebo nahrávať si priebeh vyučovania, ktorý sa pomocou špeciálneho softvéru prepíše na text.
• Pri rozhovore s odzerajúcou osobou nie je vhodné náhle meniť tému alebo vkladať doň informácie nesúvisiace s témou. Komunikačný problém môžu spôsobovať archaizmy, dialekt, žargón, cudzie slová, skratky a pod.
• Komunikácia v skupine je pre odzerajúcu osobu náročná a je neprípustné, aby súčasne komunikovali dve osoby. Na bezproblémové odzeranie musí na každého dobre vidieť (napr. pri sedení v kruhu). Každý účastník komunikácie by mal najprv nadviazať očný kontakt s odzerajúcim, až potom prehovoriť. Účastníci si môžu rýchlo zvyknúť, ak bude uplatňovaná od začiatku.
• Na odzerajúcu osobu pôsobí rušivo výrazné farebné prevedenie miestnosti, farebné doplnky, obrazy aj výrazné farby na oblečení a doplnky vo vlasoch a pod.
• Ak osoba s poruchou sluchu nepochopila otázku alebo zadanie, neopakujte tú istú vetu, ale povedzte zadanie inými slovami, inak.
• Ak máte pochybnosť, či žiak s poruchou sluchu správne pochopil inštrukciu, nepýtajte sa ho priamo, ale poproste, aby ju vlastnými slovami zopakoval.
• Pri komunikácii s osobou s poruchou sluchu sa treba správať maximálne ústretovo, neprejavovať netrpezlivosť, neobmedzovať komunikáciu, ale hľadať cesty, ako sa čo najlepšie dorozumieť.

Žiaci s ťažkou nedoslýchavosťou môžu mať v dôsledku zhoršeného počutia nedostatky v rečovom prejave, horšie artikulovať a rozprávať menej zrozumiteľne. V komunikácii preto treba byť trpezlivý, nedokončovať myšlienku za žiaka a počkať, kým dohovorí. Prejav žiaka môže byť tiež dysgramatický a obsahovo chudobnejší.

Nepočujúci žiak

Tlmočník posunkového jazyka

Žiak komunikujúci v posunkovom jazyku môže vstupovať do interakcií s vrstovníkmi za pomoci tlmočníka, obvykle pedagogického asistenta. Táto skutočnosť sťažuje vrstovnícke interakcie, najmä z hľadiska spontánnosti, no nevylučuje možnosť funkčných sociálnych kontaktov medzi žiakmi. Odlišný spôsob komunikácie môže byť pre intaktných vrstovníkov výzvou a vďaka tomu si môžu osvojiť základné pojmy v posunkovom jazyku aj spôsob posunkovania, keďže morfológia slovenského jazyka a slovenského posunkového jazyka je odlišná. Napríklad v posunkovom jazyku sa slová neskloňujú a skladba vety je jednoduchšia v porovnaní so slovenským jazykom. Od intaktných vrstovníkov však nemožno vyžadovať, aby sa cielene učili posunkový jazyk, aj keď len minimálne, ale skôr ich nabádať vlastným príkladom, aby si ho spontánne osvojovali a boli v komunikácii s nepočujúcim spolužiakom iniciatívni. V zahraničí je bežné, že si intaktní vrstovníci osvojujú základy posunkového jazyka.

Nepočujúci žiak by sa mal zapájať do všetkých skupinových aktivít. Je vhodné posilniť aktivity, ktoré si nevyžadujú intenzívnu komunikáciu, napr. športové, pohybové, umelecké, pracovno-technické atď. Treba vytvárať aktivity, v ktorých môžu vyniknúť silné stránky žiaka a posilniť hry na princípe pantomímy. Žiaci s ťažkým sluchovým postihnutím sa môžu profilovať aj v technicky náročných aktivitách na báze informačno-komunikačných technológií. Pedagógovia, najmä vychovávatelia v ŠKD môžu organizovať súťaže, projekty, ktorými zároveň podporia sociálne zručnosti nepočujúceho žiaka.

Pedagógovia v bežných školách sa nateraz ťažiskovo stretávajú so žiakmi s nedoslýchavosťou alebo kochleár­nym implantátom, ktorí sa nachádzajú v odlišnej pozícii z hľadiska možností participácie než nepočujúci žiaci. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie zverejnil metodické usmernenia, ako postupovať pri vzdelávaní týchto žiakov a publikoval výsledky výskumov o sociálnej situácii žiakov s poruchou sluchu v bežnom prostredí, ktoré môžu byť nápomocné aj pri podpore vrstovníckych interakcií.

Príspevok je parciálnym výstupom z projektu KEGA č. 008TTU-4/2024: Podpora sociálnych interakcií žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v inkluzívnom prostredí.

LITERATÚRA:

1. Bizová, N. 2021. Inklúzia v neformálnej edukácii. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis.
2. HOVORKOVÁ, S., RZYMANOVÁ, M., ZBORTEKOVÁ, K. 2023. Odborné činnosti poskytované deťom/žiakom so sluchovým postihnutím. Bratislava: Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie.
3. TARCSIOVÁ, D. 2016. Sluchové postižení jako pedagogický fenomén In LECHTA a kol. Inkluzivní pedagogika. Praha : Portál, s. 257-262.

^{[1]   Príspevok je súčasťou pripravovanej metodickej príručky Podpora sociálnych interakcií dieťaťa so ŠVVP v ŠKD.}

^{[2]   https://www.cvtisr.sk/cvti-sr-vedecka-kniznica/informacie-o-skolstve/statistiky/statisticka-rocenka-publikacia/statisticka-rocenka-specialne-skoly.html?page_id=9600}

^{[3]   V texte používame výraz nepočujúci žiak, ktorý je v našich podmienkach zaužívaný. Aj ľudia s ťažkou poruchou sluchu označujú seba samých za Nepočujúcich. Napríklad Asociácia Nepočujúcich Slovenska, OZ Nepočujúce dieťa atď. Korektný odborný jazyk však požaduje, aby na prvom mieste bola uvedená osoba, až potom znevýhodnenie.}