Pôsobenie sociálneho pedagóga na rôznych typoch škôl je špecifické, determinované viacerými faktormi. Sociálny pedagóg výber metód a foriem práce prispôsobuje špecifikám cieľovej skupiny (vek, temperament, veľkosť, charakter a štruktúra skupiny, mentálna úroveň členov skupiny a pod.). V príspevku sa venujeme téme sociálno-pedagogickej diagnostiky v práci sociálneho pedagóga v školskom prostredí.
V odbornej literatúre, ale aj v školskej praxi je explicitne vymedzovaná najmä pedagogická a psychologická diagnostika žiaka, príp. špeciálno-pedagogická diagnostika. Cieľom pedagogickej diagnostiky je zhromažďovanie informácií o vedomostiach, schopnostiach a zručnostiach žiakov. Objektom pedagogickej diagnostiky je jedinec, skupina žiakov, vzdelávacia inštitúcia (škola) alebo vzdelávací systém ako celok (Mertin a Krejčová, 2016).
Diagnostické kompetencie učiteľa sa spájali najmä s procesom hodnotenia vzdelávacích výsledkov žiakov. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia sa názory na diagnostické kompetencie učiteľa začali meniť (Cabanová, 2011). Proces diagnostikovania bol v intenciách odborníkov (psychológ a pod.). Od sedemdesiatych rokov 20. storočia sa začal klásť akcent na hodnotenie edukačných efektov, čo podporilo aj rozvoj výskumu v školách a samotný vznik pedagogickej diagnostiky ako samostatnej pedagogickej disciplíny (Kasáčová a Cabanová, 2011).
Pedagogické diagnostikovanie podľa P. Gavoru je „zisťovanie, analyzovanie a hodnotenie úrovne rozvoja dieťaťa (skupiny detí) ako objektu a subjektu vzdelávacieho pôsobenia“ (Gavora, 2013, s. 11). Termíny diagnostika a diagnóza sú odvodené z medicíny. Deti nie sú pacientmi, ale sú najmä subjektmi a objektmi v edukačnom procese a terminológiu, koncepciu a zameranie medicíny nemožno mechanicky aplikovať na oblasť vzdelávania detí. Preto hlavné ciele pedagogického diagnostikovania vníma P. Gavora (2013) diametrálne odlišne.
Cieľom pedagogickej diagnostiky je odhaľovanie pozitívnych vlastností dieťaťa, jeho rozvojových možností a potencialít.
Centrom pozornosti však zostávajú deti alebo javy, ktoré sa odlišujú od normy v správaní, učení či sociálnej adaptácii, ako aj predchádzanie problémov v učení i sociálno-patologickým javom (Kasáčová a Cabanová, 2013). Práve tu sa vytvára priestor na pôsobenie sociálneho pedagóga.
Príčiny sociálno-pedagogických javov
Rast sociálno-patologických javov, rizikového či problémového správania žiakov v školách si vyžaduje dôkladné poznanie ich príčin. Príčiny uvedených javov sú často polyetiologicky podmienené a sú kombináciou vnútorných a vonkajších faktorov.