Začiatok roka 2022 prináša smutnú bilanciu. Pri našich stoloch chýbajú tí, ktorí podľahli zákernému ochoreniu alebo zomreli na následky chorôb, ktoré nebolo možné liečiť. Aj duševné zdravie žiakov a pracovníkov v školstve sa v čase pandémie prejavilo v rôznych podobách. Vyslobodzovanie sa zo zovretia nebude bezproblémové. Enormne stúpol nápor na psychológov, potreby konzultácie problémov, riešenie psychickej bolesti. Nárast uvádzajú linky prvej psychologickej pomoci, ale aj všetky súkromné a inštitúciami zastrešované formy psychologickej podpory. V príspevku sa venujeme téme vyrovnávania sa so stratou blízkeho človeka, ktorá ovplyvňuje aj zapojenie sa do pracovného procesu pedagóga alebo školského života žiaka.
„Smrť sa nás netýka, pretože pokiaľ sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, nie sme tu my.“ Epikuros
Pandémia COVID-19 nám predostrela nové situácie, ktoré končia aj stratou blízkeho človeka, smrťou. Strach zo smrti a infekčného ochorenia rozdelila ľudí na niekoľko táborov s odlišnými názormi. K zhode dochádza v momente, keď sa ochorenie, resp. úmrtie dotkne konkrétneho jedinca, jeho rodiny, resp. človeka, ktorý nám bol blízky. Ako sa s danou situáciou vyrovnať? Napriek tomu, že na túto otázku neexistuje vyčerpávajúca odpoveď, možno hovoriť o rozmere empatie, pochopenia, porozumenia a pomoci. Poskytujeme ich preto, aby čas, ktorý bude smútiacemu plynúť bez osoby, ktorá smrťou odišla, bol čo najmenej zraňujúci a aby sme mu pomohli vytvoriť priestor pre adekvátne znášanie reality.
Smrť (lat. exitus letalis - prirodzený odchod) je koncom života, je zánikom všetkých životných funkcií. Podľa odbornej literatúry je charakterizovaná rôznymi spôsobmi a predstavuje konečné vývinové štádium jedinca. Rozlišujú sa dve konkrétne podoby. Klinická smrť je definovaná ako zástava životne dôležitých funkcií organizmu, napr. dýchania a/alebo činnosti srdca. V tomto štádiu nemusí dochádzať k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva. Biologická smrť je trvalé a so životom nezlučiteľné poškodenie mozgového tkaniva, následkom nedostatku kyslíka a/alebo mechanicky. Ide o konečný, nezvratný stav.
Internetové portály a rôzne zdroje poskytujú z historického hľadiska rôzne pohľady na zánik organizmu. Rímania rozlišovali medzi umieraním jednotlivca a smrťou, pričom smrť predstavovala podľa nich niečo pekné, lebo znamenala večný oddych, pokoj a stav bez náruživosti. V Mezopotámii smrť nepokladali za nič mimoriadne, bola nevyhnutným osudom ľudí. Z tela uloženého do zeme sa opäť stala hlina, z ktorej bol kedysi uhnietený prvý človek. Z mŕtveho sa oddelil dvojník, lietajúci tieň, ktorý sa odobral do sveta mŕtvych. Tibetský budhizmus smrť vníma ako predel medzi životom a bezživotím; život pozemský a zásvetný sú dve formy vyššej existencie a hranica medzi nimi je plynulá. Kresťanstvo smrť zobrazuje ako odchod z tohto sveta a následný príchod do sveta večnosti.