V príspevku venujeme pozornosť vzťahu výchovy a sociálneho prostredia. Uvádzame zameranie sociálnej pedagogiky v historickom kontexte vývoja sociálnej pedagogiky, upriamime pozornosť na jej preventívny rozmer (profylaxiu) a kompenzáciu, ktorá predstavuje odstraňovanie, resp. vyvažovanie negatívnych javov. V prvej časti príspevku sa budeme zaoberať aj vzťahom výchovy a sociálneho prostredia.
Úvod
Sociálna pedagogika vznikla v Nemecku bezprostredne po vzniku sociológie a od svojho vzniku venovala veľkú pozornosť vzťahu výchovy a sociálneho prostredia, pričom zdôrazňovala tieto tézy:
- „výchova je činnosť spoločenská“,
- „človek je tvor spoločenský“.
Za jej zakladateľa sa považuje Karol Mager, ktorý názov sociálna pedagogika použil prvýkrát v roku 1844. Vypracoval aj prvú koncepciu praktickej sociálno-výchovnej činnosti, ktorá spájala problematiku výchovy so sociálnou starostlivosťou. Od svojho vzniku bola sociálna pedagogika zameraná najmä na marginalizované sociálne skupiny detí a mládeže, tzv. „zberbu v mestách“, pri výchove ktorých zlyhala rodina a škola, a preto predstavovali sociálne nebezpečenstvo pre spoločnosť.
Sociálna pedagogika zameriavala pozornosť aj na problémy osirenia a riešenie sociálno-patologických javov u detí a mládeže, v dôsledku čoho dostala aj rôzne prívlastky ako:
- „sociálny hasič“,
- „opravár národa“,
- „pedagogika núdzových stavov“.
V Nemecku sa začala rozvíjať ako terciárna výchovná inštitúcia zameraná na pomoc rodine a škole, ktoré neplnili svoje základné funkcie. V teoretickej rovine bola vo veľkej miere ovplyvnená aj dielami a praktickou sociálno-výchovnou činnosťou J. H. Pestalozziho.
Od Pestalozziho prebrala dve základné tézy:
- Téza o výchovnej úlohe prostredia.
- Téza o potrebe