V príspevku sa venujeme zručnostiam pre zdravú komunikáciu, predovšetkým s ohľadom na vzťah pedagógov s rodičmi. Vybrali sme konkrétne zručnosti posilňujúce zdravú formu komunikácie a k nim ponúkame rôzne techniky a aktivity na posilnenie schopnosti.
Komunikácia je neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života a je kľúčovým nástrojom pre úspešné vzťahy medzi ľuďmi. V školskom prostredí je správna komunikácia taktiež dôležitým prvkom, pretože ovplyvňuje vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi, ako aj medzi spolužiakmi navzájom. Je preto potrebné, aby jej bola venovaná rovnaká pozornosť ako vedomostiam a iným zručnostiam, ktoré sa žiaci v škole učia a aby spôsob komunikácie medzi pedagógmi a rodičmi bol príkladom a motiváciou pre žiakov.
Autor Gavora (1988) definuje komunikáciu vo výchovno-vzdelávacom prostredí ako pedagogickú komunikáciu. Účastníkmi tejto komunikácie nie sú len učitelia a žiaci, ale aj rodičia. Zdravá komunikácia medzi školou a rodičmi pomáha udržiavať optimálnu úroveň informovanosti, budovať vzájomné vzťahy a zlepšovať sociálnu klímu. Tieto faktory prispievajú k zvýšeniu úspešnosti detí v škole a neskôr aj v živote, čo je prakticky cieľom edukácie. Aby však bola komunikácia zdravá, je nevyhnutné posilňovať všetky schopnosti, ktoré v človeku zaisťujú pocit prijatia a rešpektu. Naopak, je dôležité vyhnúť sa čomukoľvek, čo môže v komunikácii vyvolať pocit psychického ohrozenia.
Empatia
Bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie, nepretržite ovplyvňujeme a sme ovplyvňovaní ostatnými. Tento sociálny vplyv sa prenáša do toho, čo robíme a často aj do toho, čo a ako hovoríme. Naopak, to, čo robia a hovoria druhí, nie je pre nás vždy pochopiteľné.
Úsilie, ktoré vynakladáme na porozumenie druhého človeka, je dôkazom empatie v nás.
Hoci by sme našli mnoho definícií pojmu empatia, v podstate ide o schopnosť vnímať pocity, prežívanie a dôvody správania druhých. Empatia je základným prvkom emocionálnej inteligencie, ktorá sa, žiaľ, v porovnaní s intelektuálnou inteligenciou, menej rozvíja v školskom prostredí. Zväčša sa spoliehame na to, že učiteľ, rodič alebo žiak túto schopnosť majú mať akosi automaticky. Ak ju však v sebe alebo v druhom nevnímame, nie je všetko stratené. Schopnosť vnímať prežívanie druhého a vcítiť sa doň sa dá budovať.
Podľa Koreňovej (2021)