Sebapoškodzovanie je negatívnou maladaptívnou stratégiou zvládania psychickej záťaže, ktorá sa opakovane vyskytuje takmer u polovice adolescentov na Slovensku. Okrem priamych fyzických foriem, využívajú adolescenti širokú paletu nepriamych fyzických, ale aj psychických foriem, ktorými si úmyselne a zámerne spôsobujú bolesť. V príspevku opíšeme, čo je sebapoškodzovanie a ako sa prejavuje, hľadáme odpoveď na otázku, prečo sa u detí a mladých ľudí vyskytuje, čím je podporované a aké sú jeho účinky.
Svetová zdravotnícka organizácia rovnako ako odborníci na Slovensku poukazujú na konštantne sa zhoršujúce duševné zdravie detí a mládeže. Popri náraste depresívnych symptómov, úzkostných porúch, samovrážd (UNICEF, 2021) je alarmujúcim zistením nárast výskytu sebapoškodzovania. Aktuálne dáta analyzujúce situáciu v rokoch 2019 – 2022 na Slovensku vo vekovej skupine 11 – 19 rokov uvádzajú opakovaný výskyt tohto správania až u 45 % populácie (Démuthová, 2022), čo môžeme označiť ako prevalenciu s úrovňou epidémie.
Čo je to sebapoškodzovanie a ako sa prejavuje?
Sebapoškodzovanie je vysoko rizikovou formou správania, pri ktorej si jedinec, vedome a s úmyslom ublížiť si, spôsobuje zranenia či bolesť. Najčastejšie sa takéto správanie spája u neodborníkov s predstavou o rezaní sa, pálení a pod., avšak podoby toho, ako si jedinec môže ubližovať, sú veľmi rozmanité. Môžu nadobúdať podobu aj veľmi diskrétnych, sofistikovaných postupov trápenia seba samého až po samovražedné pokusy.
Popísanie sebapoškodzovania, jeho definícia, diagnostické vymedzenie v odborných kruhoch ešte definitívne neexistuje. V dôsledku jeho masívneho rozšírenia a vysokej rizikovosti však Diagnostický manuál duševných chorôb vo svojej piatej revízii (DSM-5) intenzívne uvažuje o potrebe zaradiť ho medzi psychické ochorenia a vymedziť jeho diagnostické kritériá. DSM-5
sa v opise zameriava najmä na fyzické formy sebapoškodzovania, teda také prejavy, pri ktorých dochádza k viditeľnému poškodeniu tkanív, k vonkajšiemu poraneniu jedinca (DSM-V, 2015). Viacerí odborníci však upozorňujú, že deti a mládež si často ubližujú skrytými spôsobmi – zámerne hladujú, zneužívajú lieky, príp. neužívajú tie, ktoré sú pre ich zdravie dôležité. Tento aspekt sebapoškodzovania zohľadňuje európsky variant diagnostického manuálu – Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH). V časti XX. vymedzuje kategóriu „úmyselné sebapoškodenia“, pričom rozsah jednotlivých druhov sebapoškodzujúceho správania je tu omnoho širší – zahŕňa aj uvedené skryté/nepriame fyzické formy (MKCH-10, 2021).
Aktuálne výskumy doma i v zahraničí však prinášajú zistenia, že fyzické formy sebapoškodzovania (či už priame alebo nepriame) tvoria iba časť prejavov tohto rizikového správania (Démuthová, 2022). Jedinec si môže spôsobovať aj psychickú bolesť – sebatrestať sa odopieraním si potešenia, šťastia; šíriť o sebe nepravdy s úmyslom byť v očiach druhých horším; zámerne vstupovať do vzťahov, v ktorých predpokladá, že bude zneužívaný a pod. (Tabuľka 1). Takéto