Spolupráca školy a rodiny sa vždy odvíja od spolupráce konkrétneho učiteľa s konkrétnym rodičom. Ťažiskové postavenie má však aj manažment školy, ktorý vytvára na spoluprácu vhodné podmienky.

KOMPETENČNÝ PROFIL učiteľa prvého i druhého stupňa základnej školy, učiteľa strednej školy a triedneho učiteľa vymedzuje aj oblasť spolupráce so zákonnými zástupcami žiakov, resp. s rodičmi. Osobitné postavenie má triedny učiteľ, ktorý s využitím metód a nástrojov pedagogickej diagnostiky identifikuje špecifiká v osobnostnom vývine žiaka v triede, učebné štýly a správanie sa žiakov v triede, príčiny problémov v učení a správaní sa žiakov v triede, ako aj špecifiká sociálneho a kultúrneho prostredia (rodina a pod.) na základe vlastných zistení a na základe podnetu od zákonného zástupcu, iných učiteľov, resp. iných pedagogických zamestnancov. Plánuje a projektuje spoluprácu so zákonnými zástupcami žiakov a širšou verejnosťou. Medzi činnosti triedneho učiteľa patrí spolupráca so zákonnými zástupcami žiakov, pedagogickými a odbornými zamestnancami školy a školskou komunitou, efektívna komunikácia a spolupráca so zákonnými zástupcami žiakov, koordinovanie poradenstva žiakom a ich zákonným zástupcov v súlade s ich špeciálnymi potrebami.

Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) v znení neskorších predpisov v § 144 ods. 6 a ods. 7 upravuje aj práva a povinnosti rodičov, resp. zákonných zástupcov:

• rodič má právo napr. byť informovaný o výchovno-vzdelávacích výsledkoch svojho dieťaťa, má právo na poskytnutie poradenských služieb vo výchove a vzdelávaní svojho dieťaťa a i.,
• rodič je povinný napr. dodržiavať podmienky výchovno-vzdelávacieho procesu dieťaťa určené školským poriadkom, informovať školu alebo školské zariadenie o zmene zdravotnej spôsobilosti dieťaťa, jeho zdravotných problémoch alebo iných závažných skutočnostiach, ktoré by mohli mať vplyv na priebeh výchovy a vzdelávania a i.

Existujú rôzne a často aj rozdielne predstavy učiteľov a rodičov o deľbe právomocí a zodpovedností za výchovu žiaka. Táto skutočnosť môže byť zdrojom konfliktov medzi učiteľom a rodičom. Ich neriešenie môže v krajnom prípade vyústiť do agresívneho správania rodiča.

Empirické výskumy k téme

Z empirických výskumov viacerých odborníkov vyplýva, že okrem agresívneho správania žiakov voči učiteľom, sa vyskytujú aj prejavy verbálnej agresie, vyhrážania sa učiteľom zo strany rodičov alebo iných príbuzných žiakov. Vo výskume, ktorý sme realizovali v roku 2010 u učiteľov základných a stredných škôl (Emmerová, 2011), sme zistili, že 16,52 % respondentov zažilo vyhrážanie rodiča alebo iného príbuzného žiaka a 1 respondent dokonca uviedol fyzický útok zo strany rodiča, či iného príbuzného žiaka.

V tabuľke prezentujeme výsledky aktuálneho výskumu výskytu agresívneho správania zákonných zástupcov žiakov voči učiteľom. Výskum bol realizovaný v mesiacoch október 2022 až marec 2023 dotazníkovou metódou u učiteľov základných a stredných škôl na Slovensku na výskumnej vzorke 384 respondentov. Zastúpené boli všetky kraje. Ide o výskum v rámci riešenia projektu KEGA, ktorého hlavnou riešiteľkou je autorka tohto príspevku.

Tab.: Výskyt agresívneho správania rodičov alebo zákonných zástupcov žiakov voči učiteľom

Legenda: 1 – nikdy, 2 – raz, 3 – opakovane. Zdroj: Vlastný výskum.

Na základe výsledkov výskumu môžeme potvrdiť výskyt agresívneho správania zákonných zástupcov žiakov voči učiteľom základných a stredných škôl. Vyhrážanie zákonného zástupca raz uviedlo 31 (8,07 %) respondentov a opakovane 43 (11,20 %) učiteľov. Fyzický útok z ich strany raz zažilo 17 respondentov (4,43 %). Podobný výskum realizovali u učiteľov stredných škôl v Českej republike (Tomášek, 2008), kde nezanedbateľná časť respondentov čelila urážkam zo strany rodičov, tiež vyhrážaniu zneužitím vplyvných známostí a útokom na osobný majetok.

Svobodová Hoferková (2022) na základe výsledkov výskumov uvádza, že medzi najčastejšie stresory pri výkone učiteľskej profesie patria zlé pracovné podmienky, nedocenenie práce, konflikty s kolegami a rodičmi, problémové správanie žiakov.

Agresívne správanie rodičov možno zaradiť k silným stresorom, ktoré môžu negatívne pôsobiť pri výkone učiteľskej profesie.

Z ďalších problémov vo vzťahu učiteľa a rodiča možno uviesť:

• nereálne a neadekvátne rodičovské predstavy o výchove a vzdelávaní,
• neakceptovanie odporúčaní školy a učiteľa,
• snahu ovplyvňovať hodnotenie učiteľa,
• nezáujem o správanie a výsledky svojho dieťa v škole.

Psychická záťaž učiteľov, ktorá je vyvolaná pôsobením stresorov alebo viktimizáciou, môže vyústiť v prežívanie stresu, čo sa negatívne premieta do ich psychického i fyzického zdravia, ovplyvňuje kvalitu ich života aj v rozpore so stavom wellbeingu. Toto všetko ovplyvňuje aj ich pedagogické pôsobenie. Ako uvádza Bieleszová (2014), rozhodujúca úloha rodiny ako prirodzeného prosociálneho prostredia pre výchovu detí sa ukazuje byť z hľadiska vytvárania vhodných podmienok pre vzdelávanie žiaka určujúca. Príčinou nespolupracujúceho rodiča môže byť nezvládanie výchovy dieťaťa, pretrvávajúce problémy v partnerskom vzťahu, zvýšený tlak na výkon a vytesnenie výchovy dieťaťa zo svojich priorít. Príčinou nezáujmu môže byť nesúhlas s postojom niektorých učiteľov k riešeniu situácie, neprediskutovanie pohľadu rodičov na príčiny neželaného správania žiaka. V praxi sa učitelia stretávajú aj s rodičmi, ktorí neposkytujú deťom ani len základné životné potreby. Deti chodia do školy hladné, unavené, špinavé.

Riešenie agresívneho správania rodiča

Spolupráca školy s rodinou je nesmierne dôležitá aj pri prevencii sociálnopatologických javov. Pri riešení problémov v správaní žiaka je nevyhnutné kontaktovať zákonného zástupcu. Pri ľahšej forme problémového správania zohráva dôležitú úlohu triedny učiteľ a rodinní príslušníci, pri závažnejšom probléme by už mal pomáhať kompetentný odborník spolupracujúci so školou a samozrejme s rodinou žiaka. Zamestnanci škôl sa stretávajú aj s agresívnym zákonného zástupcu žiaka najčastejšie v prípadoch, keď je potrebné riešiť problémové správanie žiaka.

Pri riešení rodičovskej agresie a pri kontakte s agresívnym rodičom je podľa Martínka (2009) potrebné vychádzať z troch základných pravidiel:

1. RODIČ MÁ PRÁVO BRÁNIŤ SVOJE DIEŤA. Aj keď ide o rodiča, ktorý nedokáže svoje dieťa usmerniť a nedokáže so školou adekvátne spolupracovať, má na obranu svojho dieťaťa právo.
2. RODIČ VCHOVÁVA SVOJE DIEŤA NAJLEPŠIE, AKO VIE. Aj keď to učiteľ vyhodnotí ako nevhodnú výchovu, tento rodič svoje dieťa inak vychovávať nevie.
3. RODIČ VYCHOVÁVA SVOJE DIEŤA VEĽMI PODOBNÝM SPÔSOBOM, AKO VYCHOVÁVALI JEHO. Pri výchove používajú rodičia podobné formy odmien a trestov, ako používali ich rodičia, napr. používajú rovnaké slovné formulácie.

Je potrebné počítať so skutočnosťou, že rodičia môžu pri komunikácii s učiteľom reagovať neproduktívne, osobitne v prípade riešenia problémového správania žiaka – jeho dieťaťa, napríklad keď nevhodne uplatňujú (Lipnická, 2017b):

• bránenie sa – nekriticky dieťa posudzujú, nepripúšťajú u neho problémy, nevidia príčiny v dieťati,
• obviňovanie – príčiny problémov dieťaťa nachádzajú v neprofesionálnom prístupe učiteľa,
• ochraňovanie – zastávajú sa dieťaťa, prehnane ho ochraňujú a obhajujú jeho nedostatky a problémy,
• osočovanie – zastierajú pravdu, nepravdivo a nespravodlivo ohovárajú, odsudzujú a hania učiteľa.
• orodovanie – prosia o výhody pre dieťa, o to, aby sa jeho problémy neriešili alebo boli trpené.

Pri jednaní s agresívnym rodičom Martínek (2009) odporúča nasledujúce pravidlá:

NUTNOSŤ POTVRDENIA AGRESIE. Je vhodné začať s tým, že učiteľ „chápe agresiu rodiča“ a že „má právo sa hnevať“. Rodič s agresívnym správaním je pripravený na boj a neočakáva, že by mohol niekto jeho agresiu chápať a povedať mu, že má právo sa hnevať. To vráti rodiča do reality a jeho emócie sú stlmené. Učiteľ (alebo iný zamestnanec školy) nemôže dávať najavo, že nemá čas, príp. sa uchýliť k únikovým reakciám.

NIKDY NEJEDNAŤ S AGRESÍVNYM RODIČOM POSTOJAČKY. Po úvodnej vete je vždy nutné vyzvať rodiča, aby si sadol. Výhodou je sadnúť si oproti sebe za stôl, nie bokom. Stôl predstavuje akúsi hranicu medzi teritóriom učiteľa a rodiča. Ak učiteľ nemá k dispozícii stôl, pre ochranu svojho priestoru môže dať pred seba triednu knihu. Posadiť sa treba aj z dôvodu vyrovnania úrovne očí. Ak by stál učiteľ nad rodičom vyššie, rodič sa môže cítiť ohrozený, ponížený a zvyšuje sa tendencia k obrane. V opačnom prípade, keď rodič prevyšuje výškou očí učiteľa, má rodič pocit prevahy a moci, jeho agresia sa stupňuje. Pokiaľ je to aspoň trochu možné, učiteľ sa snaží napätú atmosféru uvoľniť.

SNAŽIŤ SA UDRŽAŤ OČNÝ KONTAKT. Pokiaľ učiteľ informuje rodiča o nepríjemných skutočnostiach o jeho dieťati, ťažko hľadá slová a uhýba pohľadom. Rodič to berie ako neistotu a neférové konanie. Pre uľahčenie situácie je vhodné pozerať sa na koreň nosa, pohľad nesmie byť uprený, ale tzv. voľný a medzi očami učiteľa a rodiča musí byť aspoň 70 cm priestor.

NECHAŤ NAJ/RV HOVORT RODIČA. Nezačínať hneď poskytovať rady. Je dôležité, aby sa na riešení problému z veľkej časti aktívne podieľal sám rodič.

STRETNUTIE ZAKONČIŤ VŽDY POZITÍVNE. Aj keď stretnutie neprebehlo ideálne, je potrebné dať rodičovi najavo, že si učiteľ váži, že školu navštívil a vníma to ako signál záujmu o dieťa. Je možné rodiča upozorniť, že môže do školy prísť častejšie a predísť tak nahromadeniu problémov u svojho dieťaťa. Je vhodné presvedčiť rodiča o tom, že škola a jej zamestnanci nie sú nepriatelia jeho dieťaťa, všetci chcú jeho prospech.

Dobrá spolupráca s rodičmi podporuje účinnosť práce učiteľov i ďalších odborníkov so žiakmi v oblasti prevencie, aj riešenia prípadného výskytu problémového správania. Citlivo treba pristupovať v situácií, kedy žiak potrebuje odbornú pomoc. Pedagogický či odborný zamestnanec musí rodičovi vysvetliť, že vyhľadať odborníka je predovšetkým v záujme jeho dieťaťa. Vhodné je, keď sprostredkuje aj kontakt, napríklad adresu poradenského zariadenia. Riešenie problémových a konfliktných situácií treba realizovať individuálnymi rozhovormi, nie na skupinových stretnutiach s rodičmi.

Rodinné prostredie má rozhodujúci vplyv na zdravý osobnostný vývin dieťaťa a rovnako poskytuje vzory správania. V tejto súvislosti Hutyrová, Růžička a Spěváček (2013) upozorňujú, že existujú dve možnosti, ako spolupracovať s rodinou: v rovine reštriktívnej a v rovine motivačnej. Pedagogickí a odborní zamestnanci škôl majú v tomto ponímaní kompetencie v rovine motivačnej. Rovina reštriktívna je predovšetkým v kompetencii zamestnancov rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Pedagogický či odborný zamestnanec školy pri komunikácii s rodičmi musí byť empatický, ale profesionálny. Zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch im ukladá povinnosť chrániť pred neodborným zasahovaním do výkonu ich pedagogickej alebo odbornej činnosti.

Pri komunikácii s rodičmi treba používať zrozumiteľný jazyk, vyhýbať sa zložitým otázkam a cudzím slovám, komunikovať pokojne a rozvážne, neuvádzať rodiča do rozpakov.

Rodičia majú právo byť informovaní o výchove a vzdelávaní svojho dieťaťa, aj sa na nej spolupodieľať. To vytvára priestor na spoluprácu a komunikáciu zamestnancov školy a rodičov. Učiteľ či odborný zamestnanec zachováva autonómiu svojej práce, rodičov však nemôže poúčať ani kritizovať. Treba si uvedomiť možné bariéry a prekážky v komunikácii učiteľov a rodičov (rozdielny intelektuálny potenciál, iné hodnoty, vzájomné nepočúvanie sa, preceňovanie vlastnej autority na strane učiteľa, aj rodiča a pod.).

Rodina je silným socializačným činiteľom a socializácia môže prebiehať v prostredí rôznej úrovne, rôznej kvality, a preto vplyvom nepriaznivých a z hľadiska optimálneho rozvoja osobnosti nežiaducich podnetov môže dôjsť k tomu, že výsledné konanie sa bude odchyľovať od všeobecne uznávaných noriem. Rodinná výchova by mala prispievať k formovaniu celej osobnosti dieťaťa. Rodičia sú, resp. by mali byť pre deti dôležitým zdrojom informácií o svete. Liberálna výchova rodičov bez pravidiel a mantinelov dostáva deti a mládež mimo kontrolu a vplyvu rodiny. Prenikanie médií do každodenného života spôsobuje presýtenosť informáciami, ktoré často nedokážu adekvátne spracovať.

Dieťa je intenzívne ovplyvňované rodinným zázemím a preto je potrebné venovať spolupráci školy s rodinou adekvátnu pozornosť. Práve rodina môže byť zdrojom nežiaducich podnetov, ako aj zdrojom silných ochranných faktorov (napr. silné citové puto medzi rodičmi a deťmi, jasné pravidlá, primeraná starostlivosť, dostatok času na dieťa a pod.).

M. Lipnická (2017a) vhodne upozorňuje, že naladenie a motivácia učiteľov a rodičov komunikovať môžu byť rôzne a v zásade možno rozlišovať štyri typy vzájomnej komunikácie:

• formálna - „vybaviť všetko, čo treba, ale viac nie“,
• neformálna - „vybaviť všetko, čo treba, aj viac, ako treba“,
• problémová - „vybaviť nutné, ak je to naozaj treba, viac nie“,
• nefungujúca - „nebudem nič riešiť, vybavovať, to netreba“.

V styku s rodičmi sa môže učiteľ alebo odborný zamestnanec školy správať pasívne, agresívne alebo asertívne (Gajdošová kol., 2011):

PAIVNE SPRÁVANIE PRI STYKU S RODIČMI - charakterizuje ju hranie sa s rukami, psychomotorický nepokoj, vyhýbanie sa pohľadu z očí do očí, tichá a neistá reč. Spočiatku môžu tohto pracovníka rodičia dokonca pozitívne hodnotiť, ale neskôr ho považujú za nekompetentného, býva rodičmi zneužívaný, necháva rodičov rozhodovať za seba.

AGRESÍVNE SPRÁVANIE PRI STYKU S RODIČMI - charakterizuje ju strnulé telo, ukazovanie prstom, mimika tváre vyjadruje iróniu a pocity hnevu, prítomný je hlasný prejav, skákanie do reči. Rodičia pracovníka hodnotia negatívne a vyhýbajú sa mu. Rodičov podceňuje, privlastňuje si právo rozhodovať za iných, k riešeniu konfliktov pristupuje nekompromisne.

ASERTÍVNE SPRÁVANIE PRI STYKU S RODIČMI - charakterizuje je vyvážené držanie tela, vzpriamený postoj, úsmev, otvorený očný kontakt, vrelý hlas. Vzbudzuje rešpekt, sám rešpektuje práva rodičov a vlastné práva, svojich cieľov sa nevzdáva, trvá na svojom, ale vie ponúknuť kompromis. K riešeniu pristupuje pokojne, riešenia neodkladá, reaguje komunikáciou.

Angažovanosť a ochotu rodičov spolupracovať podporuje (Levčíková a i., 2013):

• oboznámenie rodičov so školou, školským prostredím, s učiteľmi a inými odbornými pracovníkmi,
• dobrá príprava učiteľa alebo iného odborníka na stretnutie s rodičmi, prezentácia profesionálnej erudovanosti, ktorá dáva rodičom istotu, že o ich dieťa sa starajú kvalifikovaní odborníci,
• popri profesionálnom vystupovaní používanie zrozumiteľného jazyka, príp. vysvetlenie odborných pojmov, ťažkostí dieťaťa alebo naopak prehnané a neadekvátne očakávania,
• schopnosť vcítiť sa do situácie rodičov, načúvať ich problémom, diskutovať o ťažkostiach vo výchove dieťaťa a vedieť im poradiť,
• v prípade individuálneho vzdelávacieho plánu oboznámiť rodičov s obsahom individuálneho vzdelávacieho plánu žiakov, dohodnúť spoločné postupy vo výchove detí,
• pravidelná vzájomná informovanosť na základe osobných stretnutí alebo písomným kontaktom.

Dobrý vzťah rodiny a školy podporuje (Matoušek a Kroftová, 1998):

• poskytovanie informačných materiálov zasielaných rodinám, ktoré obsahujú plán učiva a kontaktné osoby z učiteľského zboru,
• poskytovanie obsiahlejších príručiek, ktoré rodičom približujú tradície školy, možnosti rodičovskej participácie v škole a pod.,
• realizovanie dňa otvorených dverí,
• uskutočňovanie konferencií pre rodičov a učiteľov, tiež domácich návštev,
• zapájanie rodičov do výučby a poradenstva – ako dobrovoľných spolupracovníkov školy,
• zriaďovanie poradenských centier pre rodičov,
• neformálne spoločenské stretávanie sa.

V zhode s Dulovicsom (2023) možno konštatovať, že v školskej praxi dochádza k širokej škále sociálno-výchovných problémov, ktoré sa dennodenne objavujú a vyžadujú si flexibilnú reakciu. Aktuálnou sa stáva požiadavka permanentného vzdelávania učiteľov, aby dokázali aplikovať vhodné komunikačné stratégie pri riešení konfliktov, dokázali im predchádzať. Je potrebné zaradiť túto problematiku aj do vysokoškolskej prípravy budúcich učiteľov.

Školy by sa mali snažiť zintenzívniť spoluprácu s rodinou svojich žiakov, oboznámiť ich so školským prostredím, s pedagogickými a odbornými zamestnancami školy. Prípadné problémy v správaní žiaka riešiť priebežne, nepripustiť, aby sa negatívna situácia prehlbovala. Osobitnú pozornosť treba venovať spolupráci s rodinou žiakov, ktorí pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Pri komunikácii s rodičmi treba byť profesionálny a používať zrozumiteľný jazyk. Pri spolupráci s rodinou je dôležitá osobnosť triedneho učiteľa, ale aktívni by mali byť všetci učitelia. Bolo by tiež prospešné, keby sa na školách zvýšil počet odborných zamestnancov. Treba počítať s možnosťou, že sa rodič môže správať agresívne (napr. verbálne – urážky, znevažovanie, fyzická agresia). Dobrá spolupráca s rodičmi podporuje účinnosť práce učiteľov i ďalších odborníkov so žiakom. Spolupráca by mala byť založená na kooperácii a efektívnej komunikácii. Súčasťou vzťahu by mala byť vzájomná akceptácia, úcta, tolerancia. 

Príspevok je výstupom projektu KEGA 012KU-4/2022 Bezpečnosť školského prostredia – nová výzva pre rozvoj vybraných kompetencií učiteľov základných a stredných škôl.

1. BIELESZOVÁ, D.: Učiteľ, rodič, riaditeľ školy a ich vplyv na správanie problémového žiaka. In: Manažment školy v praxi. 2014, č. 5. Dostupné na: www.direktor.sk.
2. DULOVICS, M.: Školská mediácia a riešenie interpersonálnych konfliktov ako voliteľný predmet v rámci vysokoškolského vzdelávania budúcich sociálnych pedagógov. In: Mediácia – podpora vzdelávania v mediácii a riešení konfliktov. Poprad: Asociácia mediačných centier Slovenska, 2023, s. 31 – 42. ISBN 978-80-974517-0-7.
3. EMMEROVÁ, I.: Aktuálne otázky prevencie problémového správania u žiakov v školskom prostredí. Banská Bystrica: PF UMB, 2011, 140 s. ISBN 978-80-557-0212-4.
4. GAJDOŠOVÁ, E. – HUBINSKÁ, L. – JAKUBKOVÁ, V.: Intervencia pracovníkov pomáhajúcich profesií pri riešení problémov a porúch detí v správaní s dôrazom na rozvíjanie ich sociálno-emocionálnej a morálnej zrelosti. Bratislava: Stimul, 2011, 240 s. ISBN 978-80-8127-014-7.
5. HUTYROVÁ, M. – RŮŽIČKA, M. – SPĚVÁČEK, J.: Prevence rizikového a problémového chování. Olomouc: Univerzita Palackého, 2013, 96 s. ISBN 978-80-244-3725-5.
6. LEVČÍKOVÁ, M. a i.: Žiak s poruchami správania v základnej a strednej škole. Metodicko-informatívny materiál. Bratislava: Štátny pedagogický ústav, 2013. Dostupné na: www.minedu.sk.
7. LIPNICKÁ, M.: Bariéry v jazykovej komunikácii učiteľov a rodičov. In: Inkluzívna škola a rodina. Bratislava: PF UK, 2017a, s. 157 – 162. ISBN 978-80-223-4464-7.
8. LIPNICKÁ, M.: Poradenská činnost učitele v mateřské škole. Praha: Portál, 2017b, 104 s. ISBN 978-80-262-1179-2.
9. MARTÍNEK, Z.: Agresivita a kriminalita školní mládeže. Praha: Grada, 2009, 152 s. ISBN 978-80-247-2310- 5.
10. Matoušek, O. – Kroftová, A.: Mláděž a delikvence. Praha: Portál, 1998, 335 s. ISBN 80-71782-262.
11. SVOBODOVÁ HOFERKOVÁ, S.: Výzkumy ohrožení pedagogů. In: BĚLÍK, V. et al.: Sociální patologie – vybraná ohrožení pedagogů. Hradec Králové: UHK, s. 35 – 56. ISBN 978-80-7465-534-0.
12. TOMÁŠEK, J.: Učitel jako obět násilí – poznatky z viktimologického šetření na českých středních školách. In: Pedagogika, 2008, č. 4, s.  79 – 391. ISSN 0031-3815.