S problematikou porúch správania u detí predškolského veku sa v prostredí materských škôl stretávame čoraz častejšie. Z hľadiska príčin vzniku porúch správania ich môžeme rozdeliť na vnútorné, ktoré sú podmienené biologicky, vonkajšie, na ktoré pôsobia rôzne psychologické faktory a tie, ktorú sú postavené na spolupôsobení vonkajších a vnútorných podmienok.
Vnútorné príčiny vzniku porúch správania
Medzi vnútorné príčiny porúch správania možno zaradiť zvýšenú vnímavosť organizmu voči patologickým podnetom na podklade dedičnosti a vrodených dispozícii, pričom určitú úlohu hrá faktor veku a pohlavia. Na každého jedinca má veľký vplyv genetický materiál rodičov (Majzlanová, 1998).
Chaloupka a kol. (1986) poukazujú na niekoľko patogénnych činiteľov v oblasti vplyvov na vznik porúch správania:
- hereditálne činitele ako je genetická podmienenosť a zvýšená vnímavosť organizmu,
- psychologické a biologické činitele ako ranná detská skúsenosť, typ temperamentu, úroveň rozumových schopností, disharmonický vývin osobnosti,
- nedostatočne spracované defekty a ich nedostatočná kompenzácia,
- psychopatologické faktory v zmysle neurotickej orientácie jedinca, ľahká mozgová dysfunkcia, psychózy, psychopatie.
Pogády a kol. (1990) uvádzajú genetické vplyvy v jednotlivých oblastiach:
- biofyzické komponenty ‒ skoro 100 % genetiky,
- kognitívno-afektické aspekty – 40 – 60 % genetiky,
- postoje, hodnoty, štýl správania ‒ len minimum genetiky.
Wemer (1973) zaraďuje medzi vnútorné podmienky konštitučnej osobnosti jedinca jeho pocit odlišnosti, neistoty. Autor uvádza, že niektoré vývinové obdobia sú zvlášť predisponované pre vznik porúch správania, napr. puberta.
Vonkajšie príčiny vzniku porúch správania
Behaviorálni psychológovia tvrdia, že správanie podlieha zákonom učenia. Jeho základy sa vytvárajú medzi šiestym až dvadsiatym siedmym mesiacom života, predovšetkým v styku s matkou. Podľa Majzlanovej (1998) sa ďalšie skúsenosti vytvárajú tak, že dieťa rozširuje svoje vzťahy na otca a súrodencov. Tieto pôsobia kladne alebo záporne na prvotné skúsenosti, prípadne sa deformujú. Dieťa si ich v tomto období osvojuje mimovoľne. Podľa Komárika (1999) behavioristické koncepcie vychádzajú z toho, že každé konanie je výsledkom učenia a každá porucha správania je buď naučené maladaptívne správanie alebo nedoučené adaptívne správanie.
Z vonkajších podmienok, ktoré môžu mať na správanie dieťaťa negatívny vplyv Wemer (1973) uvádza tieto:
- požiadavky prostredia sú príliš malé, alebo príliš veľké, prípadne kolísavé,
- sociálne zdôrazňovanie dieťaťa (rozmaznávanie),
- negatívne sociálne vyznačovanie (chlad až nenávisť),
- poskytovanie individuálnej voľnosti (príliš veľa alebo príliš málo),
- emocionálna obklopenosť dieťaťa (bezpečnosť, istota, bezdomovosť).