Veľa lavíc a jedna katedra. Tridsať žiakov a jeden učiteľ – to je základné vybavenie triedy. Tridsať rôznorodých osobností, individualít, rôznych myšlienkových pochodov a sociálnych prostredí. Tridsať žiakov proti jednému, ktorý si už robí nárok na vedúce postavenie, na podriadenie a rešpekt, ale k tomu sa nedostane ľahko, či priamočiaro. Napriek tomu má svoje povolanie nesmierne rád, ako aj tých, kvôli ktorým ho vykonáva. Takto by sa dal stručne charakterizovať rozmer pedagóga – učiteľa. To je zároveň aj škola, resp. to, čo tvorí jej základ, pretože bez žiakov a pedagógov nie je školou, iba budovou bez obsahu a života.
Ako pedagóg vo výslužbe mám pocit, že je to veľmi jednoduché konštatovanie, ale napriek tomu, že ho všetci poznáme, treba ho pripomenúť práve teraz, keď sa rozbieha nový kalendárny rok v ktorom každého čaká mnoho pedagogických aj nepedagogických problémov a ťažkostí, ktoré musí zvládnuť.
Nielen v plánoch a programoch školy, ale najmä v sebe samých stanovujeme svoje ciele a programy, konfrontujeme ich a hľadáme harmóniu s tými, ktoré sú už dané. To nás núti premýšľať o tom čo sa bude diať medzi lavicami a katedrou, presnejšie medzi žiakmi a učiteľmi. Zaiste budeme skúmať aj prečo sa to má diať práve tak a čo tým chceme dosiahnuť. Stručne povedané, práve to je obsahom dialektiky lavice