Súčasný stav pedagogickej profesie na Slovensku sa s ohľadom na stanovené trendy javí ako jedna z najkonzervatívnejších oblastí. Tento fakt je odrazom aj edukačnej reality v našich školách. Svetové organizácie, napr. World Economic Forum, Center for Curriculum Redesign, apelujú na vzdelávanie, ktoré by reprezentovalo: 1. vedomosti – čo vieme a čomu rozumieme; 2. zručnosti – ako používame to, čo vieme; 3. charakter – ako sa správame a angažujeme v spoločnosti; 4. metavzdelávanie – ako reflektujeme spoločnosť a ako sa jej prispôsobujeme (metakognícia, myslenie rastu), a to s ohľadom na jedinečnosť človeka. Tieto myšlienky sa na Slovensku produkovali viac ako dve desaťročia ešte pred Nežnou revolúciou. Na výchovu slobodného človeka prostredníctvom systému KEMSAK apeloval prof. Zelina a o niečo neskôr aj ďalší naši významní odborníci.
Naša spoločnosť vo všeobecnosti kladie dôraz na výchovu. Prvými vychovávateľmi sú rodičia. Ak majú rodičia vychovávať svoje deti, musia sami mať cnosti. A. MacIntyre (1981) tvrdí, že rodičia musia doviesť dieťa do stavu, keď je už schopné prijímať učenie nielen od nich, ale aj od iných ľudí (učiteľov). Toto je podstatný krok, ako z dieťaťa urobiť nezávisle uvažujúceho človeka. Dôraz sa kladie na to, „byť schopný hodnotiť dôvody svojho konania, korigovať ich, opustiť a nahradiť inými“ (MacIntyre, A., 1981). Autor vyjadruje presvedčenie, že práve tento komponent odlišuje ľudí od zvierat, a zdôrazňuje váhu intelektuálnych cností.
Intelektuálne cnosti sú tie, ktoré človeku umožňujú správne sa rozhodovať – preto by práve k nim mala smerovať výchova detí. Súčasťou tohto procesu je aj osvojovanie si morálnych cností.
Ak máme správne hodnotiť, musíme sa naučiť rozpoznávať špecifické dobrá vnútri každej praxe. K tomu potrebujeme intelektuálne aj mentálne cnosti, napr. pravdovravnosť, miernosť, prijímanie a dávanie, sebapoznanie. Ich vzájomné prepojenie sa prejavuje vtedy, keď nám správny úsudok a schopnosť hodnotiť napovedajú, či je naše konanie správne, a teda cnostné, alebo nie. A. MacIntyre (1981) konštatuje, že cnosti sú potrebné pre náš dobrý život. Bez toho, aby sme rozvíjali intelektuálne a súčasne mravné cnosti, nemôžeme pokračovať v zdokonaľovaní svojho správneho uvažovania. Je zrejmé, že cnosti nestačí len získať, ale treba ich aj zdokonaľovať. Navyše, bez rozvinutých cností nemôžeme vychovávať druhých.
Prínos Aristotelovej filozofie a filozofie Tomáša Akvinského, ktorá na ňu nadväzuje, spočíval aj v tom, že človek má správnou výchovou nadobudnúť pravé vzdelanie a mravnú ušľachtilosť, a potom ich svojím životom dosvedčovať. Na tomto chápaní boli položené základy neskoršieho pojmu humanitas.
Možnosti zefektívnenia komplexného rozvoja osobnosti dieťaťa/edukanta
Pri pohľade na potrebu rozvoja kritického myslenia a morálneho usudzovania v aktuálnej situácii slovenského školstva vnímame ako všeobecné východisko zdôvodnenie potrebnosti zmeny filozofie výc