Intelektuálna pokora je cnosť, ktorá nám pomáha lepšie oceniť naše kognitívne slepé miesta. Ide o uznanie, že veci v ktoré veríme, môžu byť v skutočnosti nesprávne. Niektorí si ju mylne zamieňajú za hanblivosť alebo nedostatok sebadôvery. Intelektuálne pokorní ľudia neustúpia zakaždým, keď sú ich myšlienky napadnuté. Svoje myslenie podrobujú aktívnej zvedavosti a otvorenosti učiť sa zo skúseností iných. Opakom intelektuálnej pokory je intelektuálna arogancia. Jej presadzovanie môže spôsobiť vážne kognitívne omyly.
Žijeme v dobe plnej spoločenského tlaku, čo mnohých ľudí núti robiť to, aby vyzerali perfektne, nikdy nepriznali chybu alebo slabosť. Dôvody môžu byť rôzne, napr. riskovanie straty povýšenia, pýcha, arogancia, neúcta voči múdrejším a pod.
Vedci len nedávno začali chápať, ako v našich mozgoch funguje intelektuálna pokora a ako sa v nej môže človek zlepšiť. Obzvlášť v dnešnom svete „alternatívnych faktov“ a hlbokých ideologických rozporov.
Intelektuálnu pokoru ako cnosť definoval už Aristoteles (preklad diela z roku 2021), pričom zdôrazňoval, že cnosť stojí medzi dvoma neresťami; medzi nedostatkom (podceňovanie sa) a prebytkom (prehnané sebavedomie).
Intelektuálna pokora a intelektuálna arogancia
Intelektuálna pokora sa na jednej strane ocitá v kontraste s aroganciou, preceňovaním vlastných schopností bez náležitej sebareflexie, na druhej strane je uvedomovaním si vlastných intelektuálnych limitov.
R. Paul a L. Elderová (2014) hovoria, že intelektuálna pokora znamená byť si vedomý hraníc vlastného poznania. To znamená, uvedomiť si svoje predsudky, stereotypné názory, obmedzenia vlastného uhla pohľadu i rozsah svojej nevedomosti. Intelektuálna pokora je spojená so schopnosťou človeka uznať,