Etika musí mať svoje miesto v škole

Vydáno:

Večne aktuálna téma, rezonujúca v mnohých súvislostiach života školy, jej učiteľov, žiakov, rodičov, verejnosti. Téma stará ako ľudstvo samé. Atribút determinujúci človeka, spoločnosť, poznanie, konkrétny život jednotlivca, rodiny, kolektívu, organizácie, spoločnosti i ľudstva ako takého.

Mravnosť tvorí a formuje človeka, spoločnosť i myslenie, rozhodovanie a konanie, a preto musí mať svoje trvalé miesto aj v procese výchovy a vzdelávania.“ František Godla

Etika je filozofická disciplína, ktorá skúma ľudské správanie, morálku, alebo morálne relevantné konanie a jeho normy. Slovo etika pochádza z gréckeho „ethos“, čo v preklade znamená zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia. Etika je disciplínou praktickej filozofie. Je teoretickou štúdiou hodnôt a princípov, ktoré usmerňujú ľudské konanie v situáciách, keď je možný výber. „Etika skúma dobro, cnosť, spravodlivosť, morálne zákony, normy a hodnoty.[1]Etika sa člení podľa toho, čím (akým prostredím) sa zaoberá, napr. etika v obchode, medicínska, ekonomická, školská, pedagogická etika. Vyčleňuje etický kódex. Je to súhrn pravidiel správania sa v danej spoločnosti. Sú to základné pravidlá slušného správania, a keďže tie sú v každej profesii do istej miery špecifické, mení sa podľa profesie aj etický kódex. Zjednodušene by sme mohli etiku charakterizovať ako vedu o morálke.

Toto poznanie ľudstvo už dávno sformulovalo veľmi výstižne, ako tzv. zlaté pravidlo mravnosti, ktoré môže mať podobu:

  • Pozitívnu: „Správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe.“
  • Negatívnu: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe.“

Zlaté pravidlo v pozitívnej aj v negatívnej podobe je vyjadrením aktívneho prístupu mravného subjektu, teda ľudského indivídua, k tvorbe mravných vzťahov v spoločnosti, a najmä k formovaniu medziľudských vzťahov, čo v našom prípade platí aj o škole a o pedagógovi.

Dobro ako ústredná kategória etiky

Ústrednou kategóriou etiky je kategória dobra. Dobro môžeme charakterizovať ako pozitívne hodnotenie mravného konania jednotlivca a skupín. Opakom dobra je zlo. Dobro a zlo sú veľmi jednoduchým vyjadrením mravného a nemravného, pozitívneho a negatívneho, kladného a záporného konania jednotlivca i skupín ľudí. Podľa Aristotela je dobro cieľ, ku ktorému všetko smeruje. Každá ľudská činnosť, myslenie aj konanie by naozaj malo smerovať k určitému všeobecne prospešnému dobru, a tak aj výchovno-vzdelávacia práca pedagógov má a aj musí smerovať k takémuto dobru.„K úsiliu oň nás vedie sama podstata človeka“[2]Cieľom tohto smerovania je žiak, všestranný, komplexný rozvoj jeho osobnosti.Už na úsvite ľudských dejín