Autorita ako výrazný dynamizujúci element sa objavuje azda vo všetkých oblastiach nášho každodenného života, či už ide o rodinu, školu, pracovné prostredie. Život bez autority je nepredstaviteľný. Ona určuje spoločenský život v právnom štáte, v rodine ako aj v škole. Prejavuje sa vo veľmi rozmanitých formách, môže uviesť niečo do pohybu alebo naopak udržať niečo v platnosti, viesť k dojatiu alebo sa prejaviť v bežných tradíciách.
Autorita, najmä pedagogická autorita, ovplyvňuje životné príbehy detí a dospievajúcich, ako aj rodičov a vyučujúcich, buď zaťažujúco alebo oslobodzujúco. V živote dieťaťa je táto autorita fundamentálna a má kľúčový význam pre jeho ďalšie sociálne skúsenosti. Ako dynamický princíp podlieha najmä v období medzi detstvom a adolescenciou podrobným zmenám. V zmysle uvedených skutočností považujeme za dôležité venovať sa autorite učiteľa, ktorá sa objavuje v intenciách rôznych pedagogických koncepcií.
Autorita učiteľa z hľadiska humanistického konceptu výchovy a vzdelávania
Človekom, jeho výnimočnosťou, zvláštnosťami, vlastnosťami, schopnosťami, činnosťami, jeho výtvormi sa zaoberá mnoho vied. Označujú sa za antropologické alebo humanitné. Všetky tieto vedy (napr. filozofia, história, ekonómia, psychológia, estetika, právo, lekárske vedy) svojím spôsobom nepochybne prispievajú k poznaniu toho, v čom spočíva podstata ľudskosti, resp. sa usilujú o vymedzenie špecifických ľudských vlastností. Humanizmus v najširšom význame rozumieme ako niečo, čo patrí len človeku, čo vytvára jeho podstatu ľudskosti. V intenciách výchovy a vzdelávania sa humanistické myšlienky orientujú na vnútornú jedinečnosť a dynamiku osobnosti. Podľa B. Kosovej (2000) to znamená orientáciu na individuálnu osobnosť, ktorá sa stáva ústredným princípom a stredobodom výstavby pedagogickej teórie a praxe. Humanistický koncept uprednostňuje potreby a záujmy sebarealizujúceho sa jedinca, ktorý si postupne uvedomuje a rozvíja sám seba, ale aj svoje možnosti, stáva sa tak postupne skutočne sám sebou. Žiak sa považuje za hodnotnú osobnosť, za autonómneho, slobodného a nezávislého aktéra procesu výchovy, spoluautora sebarozvoja, ktorý je spoluzodpovedný za vlastnú výchovu. Spomínaná orientácia stojí na akceptovaní osobnosti, jej osobnostného rozvoja, ale súčasne nezabúda ani na akcentovanie jej sociálnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa rozvíja.
Za hlavného realizátora humanizácie v škole sa považuje učiteľ, bez ktorého by myšlienky poľudšťovania veľmi ľahko zlyhali. Na to, aby mohol učiteľ svojich žiakov viesť k neustálemu sebazdokonaľovaniu a sebarozvíjaniu, musí aj on sám týmito schopnosťami disponovať. Humanisticky orientovaný učiteľ sa preto stále pýta seba samého: Aký som učiteľ? Aký je môj vzťah k mojim žiakom? Ako by som mohol tento vzťah zlepšiť? Žiakov predsa nemôže vzdelávať a vychovávať niekto, kto sám nie je humánne založený. Učiteľ humanista podľa M. Beňa (2001) pomáha žiakom vnímať svet takým, aký je, vedie ich k osvojovaniu a používaniu metód poznávania sveta, umožňuje im samostatne, kriticky a nezávisle myslieť, nabáda ich, aby znovu skúmali tzv. “večné“ pravdy, podporuje ich úsilie, túžbu poznať pravdu, ctiť si ju a objavovať ju, vedie ich k úcte k iným ľuďom, k rešpektovaniu ich práv a dôstojnosti: cvičí ich v citlivosti na vonkajšie vplyvy, aby nepoliehali sociálnej manipulácii, konformizmu, atď.
Nesmieme však zabúdať, že charakteristickým znakom výchovy je vždy vzťah učiteľa a žiaka, a aj keď v ňom panuje asymetrickosť, hierarchia nadradenosti a podriadenosti, ale NIE prikazovania (učiteľ) a slepej poslušnosti (žiak), je spoločensky uznaná, legitímna forma hierarchie, z čoho sa vytvára učiteľova formálna autorita. Laická verejnosť, ako aj niektorí od