Ladislav Kováč

Ladislav Kováč sa narodil 4. apríla 1932 v obci Závažná Poruba (okres Liptovský Mikuláš). Ako žiak ľudovej školy zažil zánik Československa, skokovú zmenu v školskej politike štátu, odchod českých pedagógov. Na gymnázium nastúpil ešte počas druhej svetovej vojny a na štúdiu ho zastihol prechod frontovej línie a obnovenie Československa.

Ďalší historický medzník, a síce komunistický prevrat, zasiahol do jeho života na konci gymnaziálneho štúdia. Podľa vlastných spomienok tu dostal prvú ponuku na vstup do komunistickej strany. Hoci mu sociálne myšlienky komunistickej ideológie prišli sympatické, filozofické základy komunizmu odmietal a rovnako odmietol aj prihlášku na vstup do strany.[1] Po absolvovaní gymnázia v Liptovskom Mikuláši sa v roku 1950 rozhodol študovať prírodné vedy na Karlovej univerzite v Prahe. Na Slovensko sa vrátil po absolvovaní postgraduálneho štúdia v roku 1956. Začal pôsobiť na Univerzite Komenského na katedre biochémie, kde sa postupne vypracoval až na pozíciu vedúceho katedry.[2]

Prestíž pracoviska, ktoré Kováč viedol počas druhej polovice šesťdesiatych rokov, rýchlo stúpala, a tak sa ako hosťujúci profesor objavil na vedeckých pracoviskách v Nemecku, Francúzsku či USA. Hoci po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy dostal ponuky na pôsobenie v zahraničí, v rodnej vlasti ostal. Z politických dôvodov bol však na začiatku normalizácie z pracoviska prepustený. V roku 1971 sa ako klinický chemik zamestnal v psychiatrickej liečebni v Pezinku.[3]

Situácia sa začala zlepšovať v druhej polovici sedemdesiatych rokov. V roku 1977 nastúpil na Ústav fyziológie hospodárskych zvierat v Ivanke pri Dunaji, kde pôsobil až do roku 1989. Tesne pred pádom komunistického režimu vo viacerých príspevkoch poukazoval na nedostatky vzdelávacieho systému. V septembri 1989 kritizoval v časopise Literárny týždenník prístup komunistického školstva, ktorý viedol k preťažovaniu žiakov nadbytkom učiva bez ohľadu na jeho reálnu použiteľnosť. Vyjadril sa aj k potrebe posilnenia úlohy humanitných štúdií. Kriticky sa vyjadril tiež na adresu nadmernej centralizácie školstva.[4]

Počas Nežnej revolúcie samotní pedagógovia a zástupcovia vysokoškolských študentov presvedčili lídrov hnutia Verejnosť proti násiliu, aby z Kováča urobili ministra školstva.

Dňa 8. decembra 1989 skončil vo funkcii posledný komunistický minister školstva Ľudovít Kilár.[5] Kováč, po týždni premýšľania, navrhovanú funkciu prijal. Ministrom školstva sa stal 12. decembra 1989.[6] Na otázku novinárov ohľadom jeho plánov odpovedal vcelku jednoznačne „Narovnať skrivenú chrbticu učiteľov“.[7] Mnohé z toho, čo len pred pár mesiacmi kritizoval, začal po nástupe do funkcie realizovať.

Zostavil niekoľko expertných tímov, kde sa pripravovali prvé zmeny na školách všetkých stupňov, ale aj v školskom systéme vôbec.[8] Z hľadiska riadenia základných a stredných škôl výraznou pomocou bolo pôsobenie jeho námestníka Milana Hejného, už vtedy známeho odborníka na vyučovanie matematiky. Aj vďaka jeho úsiliu sa podarilo vyčleniť školy z právomocí rôznych politických orgánov. Za riadenie škôl zodpovedalo opäť priamo ministerstvo, v konkrétnych záležitostiach príslušné školské orgány.[9] Konkrétnejšie sa mnohé zo zmien dostali do Pedagogicko-organizačných pokynov pripravených už pre školský rok 1990/1991.[10]

Ďalšou významnou zmenou bola novelizácia zákona o základných a stredných školách z roku 1984. Federálne zhromaždenie novelu prijalo v máji roku 1990 s účinnosťou od 1. júna 1990. Do školstva sa opäť vrátila deväťročná školská dochádzka. Obnovenia sa dočkali tiež osemročné gymnáziá.[11] Otvorenie sa okolitému svetu malo symbolizovať rýchle zavedenie anglického jazyka ako prvého povinného cudzieho jazyka.[12]

Ústredným motívom novej školskej politiky štátu bolo previesť celé školstvo do demokratických podmienok. Do takého systému mali aj školy viesť svojich žiakov. Nezaobišlo sa to bez ťažkostí, napríklad problémy a verejnú diskusiu vzbudzovali voľby a ustanovenie nových riaditeľov základných a stredných škôl.[13]

Menšie pobúrenie spôsobil tiež rozhovor, ktorý minister školstva poskytol denníku Verejnosť. V texte sa objavuje označenie veľkej časti pedagógov slovom „mäkkýše“. Rozviesť to malo vyjadrenie o tom „... ako bezducho slúžili totalitnému systému, opäť sa hlásia do služby – niektorí podlízavo, iní, ako vždy na čele nového myslenia. Sú pliagou, ktorá sa bude z našich chorých škôl najťažšie odstraňovať“. Kováč sa pokúsil kritiku odraziť poukázaním na to, že jeho komentár sa týkal výhradne situácie na vysokých školách a pomenovanie „mäkkýše“ sa pri redakčných úpravách vztiahlo aj na základné a stredné školy. Rozhorčené reakcie to však nezastavilo.[14]

Ministrom školstva Ladislav Kováč ostal aj po prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990.[15] Z funkcie odstúpil 6. septembra 1990. Následne reprezentoval Československo ako veľvyslanec pri ­UNESCO. Po zániku Československa sa vrátil na Univerzitu Komenského, opäť na Katedru biochémie. Ako emeritný profesor tu pôsobí dodnes.[16]