Päťročná anabáza Jozefa Siváka na ministerstve školstva a národnej osvety priniesla zásadný odklon od dvadsaťročného vývoja slovenského školstva v prostredí Československej republiky. Navrhované zákony, vládne nariadenia znamenali prispôsobenie školstva fungovania duchu ideológie vládnucej HSĽS. Z dielne ministerstva pochádzali aj právne úpravy, ktoré prispievali k perzekúcii rôznych skupín obyvateľstva. Najvýraznejšie sa tento aspekt prejavil v prípade židovských učiteľov, žiakov, študentov.
V rokoch 1939 až 1944 na čele slovenského školstva stál Jozef Sivák, ktorý sa narodil 14. januára 1886 v Bobrovci. Po absolvovaní ľudovej a meštianskej školy sa mu po niekoľkých rokoch podarilo dokončiť učiteľský ústav a nastúpil na prvé učiteľské pôsobisko.
Prvým zlomom v jeho živote bol vznik Československa. Stal sa jedným zo zakladateľov Slovenskej ľudovej strany, neskôr premenovanej na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu, poslancom československého parlamentu a jedným z expertov strany pre oblasť školstva. V slovenskom školstve po roku 1918 kritizoval oslabovanie cirkevného školstva, absenciu technického vysokého školstva. Jeho strana však s výnimkou krátkeho obdobia (1927 až 1929) nepôsobila v československej vláde a Sivák bol odkázaný na prácu opozičného poslanca Národného zhromaždenia.1
Zmenu priniesli udalosti konca tridsiatych rokov 20. storočia. Podpis Mníchovskej dohody nemal dopad len na československé hranice. Na Slovensku pod tlakom HSĽS podpísali politické strany s výnimkou sociálnych demokratov a komunistov tzv. Žilinskú dohodu. V jej dôsledku vznikla na Slovensku autonómna vláda, ktorej súčasťou bolo