Študent Mirko Nešpor - obeť ľudáckeho režimu

Narodil sa v Skalici 28. septembra 1924. Po absolvovaní ľudovej školy v Holíči a gymnázia v Skalici sa v roku 1943 prihlásil na Slovenskú vysokú školu technickú na odbor inžinierske staviteľstvo. Hoci nemal ani 20 rokov, zapojil sa aj do príprav najvýznamnejšej akcie protifašistického odboja na Slovensku, do Slovenského národného povstania. Keď sa povstalci museli stiahnuť do hôr, Nešpor išiel s nimi.

Doma po ňom vyhlásili pátranie a 13. decembra oddiely Hlinkovej gardy Nešpora cestou na železničnú stanicu [1] v Skalici zatkli. V rodnom meste ho podrobili surovému výsluchu a 16. decembra 1945 eskortovali na Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy (HV HG) do Bratislavy. Po ďalšom brutálnom výsluchu ho našli dňa 17. decembra v cele HV HG obeseného.[2]

Nejasnosti okolo spôsobu Nešporovho konca vyvolávajú otázky aj dnes. Denník Pravda, ústredný tlačový orgán Komunistickej strany Slovenska, v roku 1945 publikoval časť pitevného nálezu, kde okrem mnohopočetných poranení spôsobených krutými výsluchmi v Skalici alebo v Bratislave, sa ako hlavný argument k zavraždeniu uvádzala ryha na krku spôsobená škrtidlom. Pretože išla vodorovne malo ísť o ,,dôkaz, že Nešpor bol uškrtený cudzou rukou, lebo obesenci majú spravidla šikmú ryhu na krku”.[3]

Po vojne sa rozbehlo oficiálne vyšetrovanie Nešporovej tragickej smrti. Za jedného z jeho hlavných strojcov konca bol určený Ján Vrablec, veliteľ Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) v Skalici. Vrablec sa podieľal na Nešporovom zaistení. V Skalici ho uväznil a spolu s ďalšími spolupracovníkmi ho kruto vypočúval. Nešpor sa bránil a podľa výpovedí svedkov sa v nepozorovaný moment pokúsil už hotovú zápisnicu uchmatnúť a zubami roztrhať.[4]

Násilie sa voči Nešporovi začalo stupňovať a k Vrablecovi sa pridal aj istý Klaudius Škvára. Ráno, 16. decembra 1945 Nešpora eskortovali do Bratislavy, kde mučenie pokračovalo.[5] Nasledujúci deň o 19:30 veliteľ stráže objektu HV HG na Vlčkovej ulici v Bratislave pri podávaní večere zistil, že v cele číslo 4 je na klinci Miroslav Nešpor obesený. Hlásenie spracované náčelníkom HG Otomarom Kubalom dňa 18. decembra 1945 informuje, že napriek spútaniu si Nešpor vyzul ponožky, vytvoril z nich improvizovaný povraz, na ktorý sa zavesil.[6] Kubala tvrdí, že Nešporovým skutkom ,,síce strácame jedného Slováka, ale takí Slováci, ktorí neštítia sa používať zbraní proti svojim bratom, nezaslúžia milosrdenstvu a poľutovanie, keď zbabele vyhasia si život sami”.[7]

Nešporovým prípadom sa zaoberal aj historik Jozef Jablonický. Podľa materiálov, ktoré študoval, prežité Nešporovo utrpenie mohlo spôsobiť, že Nešpor si napokon vzal život sám. Jablonický cituje i pitevnú správu, kde tvrdí, že rany na krku nejdú proti téze o samovražde. Keďže bol Nešpor spútaný reťazou a nebol známy pôvod škrtiaceho materiálu, nedalo sa s určitosťou vyjadriť o spôsobe Nešporovho konca.[8]

Rovnaké nejasnosti panujú ohľadom ďalšieho osudu hlavného vinníka v Nešporovom prípade, veliteľa POHG Jána Vrableca. Pred príchodom Červenej armády v apríli 1945 spolu s rodinou emigroval. Viaceré povojnové dokumenty vyjadrujú neznalosť o ďalšom mieste jeho pobytu. Možno predpokladať, že Ján Vrablec dožil v emigrácii.[9]

Po druhej svetovej vojne tomuto mladému človeku boli a dodnes sú venovaná ulice našich miest a mestečiek. Zároveň však málokto vie, či aspoň tuší kto bol Mirko Nešpor. Človek, ktorý za obranu svojich ideálov zaplatil cenu najvyššiu.