PREVENCIA A SEBAREGULÁCIA
V príspevku sa venujeme téme nepriaznivých zážitkov z detstva a ich spracovaniu. Keď sa naše telo zraní, potrebuje sa zahojiť. Keď dieťa zažije traumatickú ranu, ktorá môže byť psychického charakteru a nie je tu nikto, kto by mu pomohol vyliečiť sa, príp. mu neukázal spôsoby, ako ju ošetriť, rana sa nemusí hojiť a môže sa zhoršovať. Alebo sa zahojí spôsobmi, ktoré sú bolestivé a môžu sa stále otvárať.
Nepriaznivé zážitky z detstva
Nepriaznivé detské zážitky sú definované ako stresujúce zážitky vyskytujúce sa v detstve, ktoré priamo poškodzujú dieťa alebo negatívne ovplyvňujú prostredie, v ktorom žije. Sú to rôzne negatívne skúsenosti, napr. fyzické a sexuálne zneužívanie a zanedbávanie, vyrastanie v domácnosti, ktoré je pre dieťa škodlivé v dôsledku domáceho násilia alebo zneužívania návykových látok (Bellis, Ashton et al., 2015). Môže sa taktiež jednať o rodinné konflikty, odlúčenie od rodičov v ranom detstve, nezamestnanosť rodičov, veľký počet rodinných príslušníkov, kriminalitu rodičov, duševné ochorenie rodiča, strata rodičov, rozvody alebo zlé vzťahy v rodine (WHO, 2024).
Zážitok ohrozenia života alebo psychickej integrity, ktorý sa spája s intenzívnym strachom, s ktorým sa v danom momente nemožno vysporiadať, je psychickou traumou.
Traumatický zážitok ovplyvňuje postoje a správanie človeka z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska (Matoušek, 2020). Jedná sa o udalosť, ktorá prekoná schopnosť jednotlivca vyrovnať sa s ňou a zanecháva ho v strachu o život. Zážitok je vo všetkých ohľadoch preťažujúci a vyvoláva pocity hrôzy a bezmocnosti. Spracovanie traumatických zážitkov ovplyvňujú rôzne okolnosti, napr. vek dieťaťa, v ktorom sa udalosť vyskytla, závažnosť nepriaznivej udalosti alebo traumy, príp. jej trvanie. Títo ľudia sú vystavení väčšiemu riziku zlých výsledkov v oblasti duševného a fyzického zdravia a dokonca aj predčasnej úmrtnosti v porovnaní s tými osobami, ktoré takéto zážitky nemajú (Hughes et al, 2017). Nepriaznivé zážitky z detstva ovplyvňujú nervový, endokrinný a imunitný systém detí aj dospelých, čo znamená, že môžu spôsobiť významné biologické zmeny a ovplyvniť ich fyziologickú reakciu na stres (Danese a McEwen, 2012). Ľudia, ktorí mali v detskom veku traumatizujúce skúseností s dospelými, majú v dospelostí väčšie množstvo zdravotných problémov, depresií a suicidálnych pokusov.
Následky nepriaznivých a traumatických udalostí v detstve sú podstatne závažnejšie v porovnaní s udalosťami, ktoré sa udejú v dospelosti. Je to z toho dôvodu, že v detstve sa človek vyvíja a zároveň nemá možnosti, zdroje, ani kapacitu brániť sa na úrovni dospelého. Práve naopak, jeho bezpečie závisí na dospelej osobe.
Z toho dôvodu majú nepriaznivé a traumatické zážitky potenciál byť prekážkou pre zvládanie vývinových úloh dieťaťa (Levine a Klineová, 2012). Schopnosť sebaregulácie je ovplyvnená vývinovým obdobím a do výraznej miery sa odvíja od prítomnosti a ochrany dospelých. Pokiaľ nie sú dospelí v okolí dieťaťa z určitého dôvodu schopní dieťa chrániť, ale sú tými, ktorí dieťa poškodzujú, narúšajú tým proces jeho zrenia a integrácie psychických p