Stať sa spoločenskou bytosťou a úspešne zvládať roly v spoločenskom živote nie je len otázkou výchovy a vzdelávania. Prioritne ide o proces socializácie, učenie sa v spoločenských podmienkach, proces vzniku a vývinu osobnosti vo vzájomnej závislosti od spoločenského prostredia, v ktorom sa jedinec vyvíja a následne pôsobí. Rola a jej dimenzie predstavujú rozmer zvnútornenia a osvojenia si typu spôsobu správania, ktoré vyplýva z pozície, ktorú zastáva. Úspešne zvládať jednotlivé role nie je samozrejmosťou, jej kvalitnému zvládaniu sa treba učiť. Implementovať celý rad rolí, ktoré v živote zastávame, predpokladá rozmer schopnosti sebareflexie, sebakorekcie, autoregulácie, rozmer reálneho vnímania seba, vnútornej disciplíny, kultúry i grácie, ktorá bude aj vzorom pre formujúcich sa jedincov.
Mnohí psychológovia sa v charakteristike pojmu rola v najrôznejších podobách zhodnú, že ide o očakávaný spôsob vedomého aj nevedomého správania a konania jednotlivca, ktoré vyplýva z jeho vnútornej dynamiky, spôsobu a vzoru, ktoré jedinec získal v procese svojho vývinu, a ktorý vyplýva z jeho pozície. Najčastejšie ide o archetypy vzorov správania, určené spoločenskými alebo skupinovými očakávaniami, ktoré sú úzko spojené so sociálnym statusom. Každý jedinec si roly, v ktorých sa ocitá v priebehu svojho života, spoluvytvára, prispôsobuje modifikuje, kombinuje, príp. ich mení, neprijíma, odmieta.
Je nevyhnutné porozumieť rozdielu medzi predpísanou rolou, vyplývajúcou z očakávaného správania a výkonom roly – skutočného, reálneho, individuálneho správania v rámci roly.
Pohľad na podoby a typy rolí
Pojem sociálna rola nezávisle navrhli americkí sociológovia R. Linton a J. H. Mead. Interpretovali ju ako jednotku sociálnej štruktúry opísanú vo forme systému noriem daných človeku a z hľadiska priamej interakcie medzi ľuďmi. Hra na hranie rolí, počas ktorej si človek predstavuje sám seba v úlohe iného človeka, vytvára bohatý rámec spôsobov správania, o ktorých niekedy nevie predpokladať, ako sa ich zhostí. J. H. Mead sa zaoberal aj ľudskou socializáciou. V súvislosti s ňou vymedzil koncepciu takzvaného „významného druhého“ a jeho internalizovanej, nadindividuálnej formy tzv. „generalizovaného druhého“.
J. H. Mead v svojich teóriách poukázal aj na to, že významná časť detského učenia prebieha v procese hry, vzormi, napodobňovaním či akceptáciou správania sa iných.
Na základe praktického pozorovania odlíšil „hru – play“ a „hru – game“. Prvá označuje najbežnejšie hranie sa na niečo a spočíva v napodobňovaní úloh dospel