prof. PhDr. Branislav Pupala, CSc.

Slovensko už desaťročia sníva sen o vysokej kvalite predškolského vzdelávania, o takmer absolútnej kvalifikovanosti predškolských učiteľov a o akejsi bezproblémovej predškolskej pedagogike. Pozerajúc na všetky svetové strany naozaj nezostáva tvrdiť nič iné, len to, že ide o sen, z ktorého sa treba čím skôr prebudiť.

Podobu vzdelávacích programov pre regionálne školstvo, ako ich poznáme na Slovensku dnes, predurčil školský zákon z roku 2008, deklarujúc tak zásadnú reformu školského vzdelávania. Práve tento zákon odoslal do zabudnutia predchádzajúcu formu kurikulárnych dokumentov a vymedzil, že kurikulum bude mať podobu štátnych a školských vzdelávacích programov. Súčasne celkom detailne stanovil, akú štruktúru tieto programy budú mať, bez ohľadu na to, či ide o materské, základné alebo stredné školy. Štát i školy vtedy v rýchlosti spracovali nové kurikulárne dokumenty, s malou istotou, či školám a vzdelávaniu budú naozaj prospešné. Prax veľmi skoro zachytila sporné miesta týchto nových dokumentov, čo sa stalo jedným z dôvodov, prečo sa už pred dvomi rokmi začalo pracovať na inovácii platných štátnych vzdelávacích programov (ŠVP), aby sa tieto dostali do škôl od septembra 2015.

Podľa posledného sčítania ľudu v roku 2011 je v Indii približne 159 miliónov detí vo veku od 0 do 6 rokov, teda asi 32-násobok celej populácie Slovenskej republiky. To je pre realitu predškolského vzdelávania naozaj riadna výzva, najmä ak sa zohľadní závažná skutočnosť – život v chudobe. Takmer polovica (približne 46 %) detskej populácie v Indii trpí podvýživou, 80 % detí do veku 3 rokov sú anemické, 57 detí z 1000 sa nedožije štyroch rokov (Kaul, Sankar, 2009). Oblasť starostlivosti a vzdelávania detí v ranom detstve v Indii sa borí skutočne s veľmi vážnymi výzvami, často celkom inými, ako si v oblasti predškolského vzdelávanie kladieme my, aj keď vízia zdravého vývinu a prosperujúceho života detí je nepochybne všade rovnaká.

Dnes by bolo už asi aj nezodpovedné zatvárať oči pred skutočnosťou, že veľkou slabinou predškolskej pedagogiky v slovenských podmienkach, na univerzitnej, vedeckej či koncepčnej úrovni, je jej izolácia od medzinárodného diania, uzavretosť a zacyklenosť do seba, čo ju nesmierne ochudobňuje o nové podnety, produktívne spôsoby uvažovania a tematizáciu nových problémov a výziev a značne uberá z potenciálu pre vlastný rozvoj. Túto skutočnosť dokumentujú slovenské texty z daného odboru, ktoré sa dôsledne vyhýbajú kvalitným zahraničným zdrojom alebo aj existujúce národné kurikulárne dokumenty pre predškolské vzdelávanie, ktoré nové podnety pochádzajúce z medzinárodného diskurzu prevzali úplne nesystematicky, bez toho, aby sa dôkladne spoznal ich zmysel, pôvod a kontexty ich vzniku a pôsobenia. Na tejto úrovni je to jeden z dôvodov, prečo platný národný kurikulárny dokument pre materské školy (ŠVP z roku 2008) zjavne nesie prvky nesystémovosti, ktorá spôsobuje ťažkosti pri jeho prevode do reálnej praxe materských škôl.