Slovensko už desaťročia sníva sen o vysokej kvalite predškolského vzdelávania, o takmer absolútnej kvalifikovanosti predškolských učiteľov a o akejsi bezproblémovej predškolskej pedagogike. Pozerajúc na všetky svetové strany naozaj nezostáva tvrdiť nič iné, len to, že ide o sen, z ktorého sa treba čím skôr prebudiť.
Rozhliadnuc sa okolo seba zisťujeme, že podobnosť s naším predškolským vzdelávaním nachádzame azda len smerom na východ, v Ruskej federácii.S ňou nás spájajú historické i politické súvislosti odrážajúce sa vo veľmi podobných charakteristikách materských škôl, napr. v dôraze na estetiku prostredia, umeleckú výchovu či zvýšený akcent na hygienu. Avšak ruské predškolské vzdelávanie sa na rozdiel od toho nášho prebudilo už v 90-tych rokoch 20. storočia a napríklad dnes disponuje minimálne siedmymi rámcovými národnými predškolskými kurikulami, z ktorých si materské školy môžu slobodne vybrať a ktoré sú sprevádzané aj širokým spektrom metodických a ďalších podporných materiálov. V oblasti profesijného zabezpečenia predškolského vzdelávania existuje zásadná a premyslená diferenciácia a špecializácia pedagogických pracovníkov predškolského vzdelávania. Na túto diferenciáciu veľmi pružne reagujú tak fakulty pripravujúce pracovníkov pre predškolské vzdelávanie, ako aj inštitúcie venujúce sa ich ďalšiemu vzdelávaniu.
Nepremyslenosť zmien
Ak sa Slovensko obrátilo na západ, tak si z neho celkom nepremyslene vybralo tie najrizikovejšie prvky, ktorými sú štandardizácia predškolského vzdelávania a s ňou spojená byrokratizácia celého predškolského sektora. Pritom to, čo by sme si naozaj mali zo západu zobrať, zostáva nepovšimnuté. Úplne sme doteraz ignorovali obsahové trendy predškolského vzdelávania typické pre západné krajiny, či diferenciáciu kvalifikačnej štruktúry v oblasti predškolského vzdelávania, nehovoriac o ďaleko premyslenejších stratégiách inkluzívneho predškolského vzdelávania.
Nezáleží však na tom, či hovoríme o východe aleb