ANALÝZA SYSTÉMOVÝCH PRÍSTUPOV A ZMIEN
Keď komunistický režim v rokoch 1957 – 1958 spustil rozsiahle previerky zamestnancov štátnej správy, ukázalo sa, že desať rokov po februári 1948 stále pracovali na úradoch ľudia s problematickou minulosťou — bývalí členovia Hlinkovej gardy, úradníci vojnového slovenského štátu či aktívni podporovatelia ľudáckeho režimu. Na príklade Povereníctva školstva a kultúry možno sledovať, ako fungovala táto tichá personálna kontinuita, prečo sa ju nepodarilo odstrániť skôr a ako sa s ňou napokon komunistický režim — pragmaticky i selektívne — vysporiadal.
Politické zmeny na Slovensku počas 20. storočia prinášali radikálnu zmenu spoločenských a politických pomerov. Súčasťou zmien boli aj personálne zmeny. Zatiaľ čo vo vysokých sférach štátnej správy išlo o skutočne významnú zmenu na pozíciách úradníkov, politikov a ďalších štátnych zamestnancov, v nižších či špecifických oblastiach existovala určitá nadväznosť na predchádzajúce obdobie. Do tejto sféry patrí napríklad oblasť školstva.
Po nástupe komunistického režimu si štát z existenčných dôvodov nemohol dovoliť vyhodiť učiteľov a školských zamestnancov, ktorí s režimom viac alebo menej otvorene nesúhlasili. Na druhej strane, časť ľudí z tejto skupiny bola ochotná ďalej pracovať aj v nových pomeroch, a to aj za predpokladu spolupráce alebo tolerancie voči komunistickému režimu. Existovala však aj nemalá skupina ľudí, ktorá nové pomery podporovala alebo tolerovala, zároveň sa však nedalo povedať, že ich vojnová či predvojnová minulosť bola z hľadiska komunistického režimu bez poškvrny. Mohlo ísť o pomerne nesúrodú kategóriu osôb od ľudí, ktorí aktívne podporovali aj ľudácky režim, boli členmi niektorej z prvorepublikových politických strán alebo z rôznych príčin podpísali prihlášku do niektorej zo strán či organizácií predchádzajúcich politických zriadení, a to bez ohľadu na aktívnu činnosť. Minulosť či postoje ľudí z oboch kategórií mohli kedykoľvek poslúžiť ako zámienka na rôznu formu postihov, či už v rovine pracovnej, alebo až trestnej.
Stranícke previerky na prelome rokov
1957 – 1958
Jedna z veľkých kampaní v tomto smere sa odštartovala na prelome rokov 1957 a 1958. Najvyšší orgán Komunistickej strany Československa, politické byro Ústredného výboru 10. decembra 1957 rozhodol o prijatí dokumentu s názvom „Zásady prověrky všech pracovníků na ministerstvech a ústředních orgánech“.[1] V súlade s týmto dokumentom nasledovali rozsiahle previerky. Nevyhli sa ani povereníctvu školstva a kultúry, ktoré vtedy spolu s celoštátnym ministerstvom školstva zodpovedalo za riadenie školstva na Slovensku. V januári 1958 vznikla na úrade preverovacia komisia, ktorá svoju činnosť začala 21. januára 1958. Jej drvivú väčšinu tvorili funkcionári straníckeho aparátu Komunistickej strany Slovenska (ďalej len „KSS“), v menšej miere stranícki funkcionári priamo na povereníctve, samotné povereníctvo zastupovali námestníci povereníka Pavol Dubovský a František Pazúr. Ešte úplne na začiatku musel z preverovacej komisie rezignovať Pavol Kelco, ktorý predsedal bunke KSS na Povereníctve školstva a kultúry. Na povrch totiž vyplývala jeho nepriznaná prihláška do Hlinkovej gardy.[2]
Metodika previerky a konkrétne prípady
Základným materiálom pre prácu boli stranícke životopisy nazývané dobovým slovníkom „kádrové materiály“. Nejasnosti v materiáloch boli prerokované priamo s dotknutými osobami, ich nadriadenými, prípadne sa k nim vyjadrovali ďalšie zložky štátnej správy. Súčasťou previerok nebolo iba preverovanie zamestnanca povereníctva z ideologických hľadísk komunistického režimu, riešili sa aj pracovné výsledky či odbornosť toho či onoho zamestnanca. V konečnom dôsledku sa však riešila najmä minulosť či politické postoje zamestnancov povereníctva.
Záverečná správa z previerky ponúka hneď niekoľko konkrétnych prípadov. Rudolf Slávik z vnútornej správy Povereníctva školstva a kultúry pracoval počas vojny na Úrade propagandy. Počas vypuknutia SNP sa síce objavil na povstaleckom území, po potlačení povstania sa vrátil však opäť na Úrad propagandy. Pri preverovaní mu navyše priťažila spolupráca s príslušníkmi Hlinkovej gardy. Nešlo pritom len o príslušnosť k politickej organizácii prislúchajúcej k niektorej z minulých politických systémov. Magdaléna Ďurišová, učiteľka ruštiny na Výskumnom ústave pedagogickom, sa pri pohovoroch prikláňala skôr k myšlienkam kresťanstva a považovala ich za lepšie ako komunistické myšlienky. U oboch dala komisia pokyn na preradenie mimo rezort školstva.[3]
Štatistika politickej príslušnosti
Podľa záverečnej správy politická minulosť časti zamestnancov Povereníctva školstva a kultúry bola už v minulosti predmetom opakovaných previerok, no vždy sa sitom previerok podarilo niekomu prejsť. Napríklad ešte aj v roku 1950 pracovali v rezorte ľudia so skúsenosťami z obdobia druhej svetovej vojny, či dokonca aktívne podporujúci ľudácky režim. Pri prvej takejto previerke, ktorá sa v roku 1950 konala ešte na Povereníctve školstva, odišlo z rezortu celkovo 124 osôb. Počas niekoľkých reorganizácií, ktoré ústili až v spojenie Povereníctva školstva a Povereníctva kultúry, si pracovné pozície ešte stále udržiaval nezanedbateľný počet ľudí, ktorí boli tŕňom v oku komunistického režimu. Podľa interných šetrení sa to týkalo napríklad 31 osôb, ktoré pochádzali zo živnostníckych rodín. Iné to nebolo ani pri pohľade na politickú príslušnosť. Členstvo v prvorepublikových politických stranách malo 17 pracovníkov, v organizáciách či stranách ako Hlinková garda či Hlinkova slovenská ľudová strana (ďalej len „HSĽS“) pôsobilo 77 zamestnancov povereníctva. V niekoľkých prípadoch sa dokonca stalo, že pracovník povereníctva bol v priebehu rokov členom niektorej z prvorepublikových politických strán, počas vojny bol členom HSĽS, po vojne vstúpil do Demokratickej strany a po komunistickom prevrate vstúpil do Komunistickej strany Československa.[4]
Rozlišovanie medzi kategóriami preverenej minulosti
Aj preverovacia komisia však vedela rozlišovať medzi ľuďmi, ktorí „do fašistických organizácií vstúpili často z existenčných príčin“ a ľuďmi, ktorí „pracovali na ústredných úradoch tzv. slovenského štátu, nezúčastnili sa SNP, sú politicky nevyspelí a pasívni“. Okrem Rudolfa Slávika v druhej kategórii boli ľudia so skúsenosťami v prezidentskej kancelárii Jozefa Tisa, v štruktúrach bývalého Ministerstva školstva a národnej osvety a pod. Exemplárnym prípadom bol ďalší zamestnanec vnútornej správy povereníctva Rafael Valašík, ktorý počas vojny arizoval židovský veľkoobchod v Spišskej Novej Vsi.[5]
Podriadené útvary a dôvody pretrvávajúcej kontinuity
Podobná situácia panovala aj na podriadených útvaroch. Na Výskumnom ústave pedagogickom sa napríklad našli ľudia so skúsenosťami zo slovenského ministerstva školstva a národnej osvety, ale aj slovenského ministerstva zahraničných vecí. Osvetové ústredie, jedna z mnohých inštitúcií zodpovedných za ideologické či osvetové ovplyvňovanie obyvateľstva, malo zase vo svojich radoch Jána Žatkuliaka, ktorý síce mal z tejto oblasti bohaté skúsenosti, získaval ich však počas ľudáckeho režimu ako inšpektor štátnej osvetovej služby.[6]
Autori správy sa zamýšľali nad dôvodmi, ako sa niektoré osoby dokázali tak dlho udržať v pomerne významných funkciách v školskej správe. Medzi inými sa tu ako zdôvodnenie nachádzajú argumenty ako „familiárnosť, falošná kolegialita a známosti“. Ukázalo sa však, že ani komunistickému režimu lojálni či režim priamo podporujúci ľudia neboli často vhodne rozmiestňovaní. Chýbali im buď skúsenosti, alebo v jednotlivých úsekoch prebiehalo pomerne časté striedanie pracovníkov.[7]
Záznamy z individuálnych previerok
U konkrétnych zamestnancov sa dochovali aj záznamy z previerok. Bez väčších problémov obišiel napríklad námestník povereníka František Pazúr.[8] Rovnako dopadol ďalší námestník Ján Ušiak, a to napriek krátkemu členstvu v HSĽS a HG. V zázname sa však uvádza, že členmi týchto orgánov sa stal z donútenia a pri prvej príležitosti Hlinkovu gardu opustil.[9] Ďalším „gardistom“ bol riaditeľ Hlavnej správy vydavateľstiev Peter Marušiak. Členom HG sa stal v roku 1940, potom čo bol už rok členom vtedy ilegálnej KSS. Na rozdiel od iných však do gardy vstúpil s vedomím vtedajších komunistických funkcionárov, ktorí toto aj potvrdili. Jeho úlohou bolo získavať informácie a pred vypuknutím Slovenského národného povstania aj zbrane. Tieto úlohy aj splnil. Vo finále tak nič nebránilo jeho prevereniu.[10] Asi najhoršie obstál vedúci vnútornej správy na povereníctve Jozef Škvarenina. Členom HSĽS sa stal ešte v medzivojnovom období, ako učiteľ pôsobil počas tridsiatych rokov v Bánovciach nad Bebravou, kde prichádzal do častého kontaktu s Jozefom Tisom, ktorý tu bol farárom. V roku 1943 skončil dráhu učiteľa a nastúpil na Ministerstvo školstva a národnej osvety. Nezúčastnil sa SNP, no do komunistickej strany vstúpil už v roku 1946. Za trest mal byť poslaný do výroby, teda „k lopate“ a zároveň sa malo riešiť aj jeho členstvo v komunistickej strane.[11]
Výsledky a záver
Celkovo bolo na povereníctve školstva a jemu podriadeným organizáciám preverovaných dovedna 647 zamestnancov povereníctva a jemu podriadených zložiek. Úspešne prešlo previerkou 464 zamestnancov, ďalších 161 bolo preradených na nižšie funkcie v štátnej správe, celkovo 9 boli poslaní „k lopate“ a 13 zamestnancov vyššieho veku bolo prinútených k odchodu do dôchodku.[12]
Previerky, ktoré na prelome rokov 1957 a 1958 rozbehol komunistický režim v Československu, sú ukážkou toho, že hoci politické zmeny vyzerajú na prvý pohľad radikálne, v realite a najmä v nižších štruktúrach štátnej správy existuje určitá kontinuita spočívajúca v prechode osôb z jedného režimu do druhého. Je už len na zamyslenie, akými motívmi si konanie týchto osôb môžeme vysvetliť, resp. či si vystačíme s odkazom na prevracanie kabátov či obyčajný oportunizmus.
[2] Slovenský národný archív (ďalej len „SNA“), fond (ďalej len „f.“) Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska (ďalej len „ÚV KSS“) – Predsedníctvo, škatuľa (ďalej len „šk.“) 978, Zpráva o straníckej previerke na Povereníctve školstva a kultúry, ako aj jeho podriadených zložkách.
[3] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Zpráva o straníckej previerke na Povereníctve školstva a kultúry, ako aj jeho podriadených zložkách.
[4] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Zpráva o straníckej previerke na Povereníctve školstva a kultúry, ako aj jeho podriadených zložkách.
[5] Valašík sa hájil, že bol iba obchodným zástupcom firmy Rizman a spol. To však bolo minimálne skreslenie reality, čomu nasvedčujú aj dobové záznamy. U arizovaného obchodu Pollák Jakub a syn síce figuruje Gejza Rizman, no Rafael Valašík je to rovnako. Záznam naznačuje, že obaja boli spolumajiteľmi tohto podniku. ; Výsledky vyhľadávania – Arizácie podnikov Židov – Ústav pamäti národa. [online]. 2026 [cit. 2026-18.03]. Dostupné na internete: <https://www.upn.gov.sk/projekty/arizacie/vysledky-vyhladavania/?meno_priezvisko_arizatora=Vala%C5%A1%C3%ADk>. ; SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Zpráva o straníckej previerke na Povereníctve školstva a kultúry, ako aj jeho podriadených zložkách.
[6] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Zpráva o straníckej previerke na Povereníctve školstva a kultúry, ako aj jeho podriadených zložkách.
[7] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Zpráva o straníckej previerke na Povereníctve školstva a kultúry, ako aj jeho podriadených zložkách.
[8] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Záznam z previerky súdruha Františka Pazúra, námestníka povereníka školstva a kultúry, ktorú vykonala stranícka komisia pri IV. oddelení ÚV KSS dňa 17. 1. 1958.
[9] Členstvo v Hlinkovej garde bolo skutočne pre mužov od septembra do decembra 1939 zo zákona povinné, čo zhruba časovo sedí s obdobím, kedy bol členom tejto organizácie aj Ušiak. ; SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Záznam z previerky súdruha Jána Ušiaka, námestníka povereníka školstva a kultúry, ktorú vykonala stranícka komisia pri IV. oddelení ÚV KSS dňa 1. 2. 1958. ; Vládne nariadenie zo dňa 5. septembra 1939. Slovenský zákonník, roč. 1939, 1939, č. 51, s. 487. ; Nariadenie s mocou zákona zo dňa 21. decembra 1939. Slovenský zákonník, roč. 1939, 1939, č. 68, s. 603.
[10] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Záznam z previerky súdruha Petra Marušiaka, riaditeľa Hlavnej správy vydavateľstiev na PŠK, ktorú vykonala stranícka komisia pri IV. oddelení ÚV KSS dňa 21. 1. 1958.
[11] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Záznam z previerky súdruha Jozefa Škvareninu, vedúceho vnútornej správy Povereníctva školstva a kultúry, ktorú vykonala stranícka komisia pri IV. oddelení ÚV KSS dňa 7. 2. 1958.
[12] SNA, f. ÚV KSS – Predsedníctvo, šk. 978, Štatistický prehľad o previerke triednej a politickej spoľahlivosti pracovníkov.