V týchto všetkých iniciatívach jednotlivcov a skupín, vyjadreniach, výzvach oproti minulým protestom možno zaznamenať niekoľko významných noviniek. V prvom rade je to posunutie celej problematiky školstva do politickej roviny. Poučením zo skúsenosti minulých rokov, a neuskutočnenia zmien, si aktivisti uvedomili, že bez širokej politickej (mocenskej) podpory vládnucej aj opozičnej platformy sa nedajú urobiť zásadné zmeny. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje najmä absencia kontinuity politík ministrov školstva. Sedemnásť ministrov školstva sa snažili urobiť svoju školskú politiku bez ohľadu na dlhodobejšiu kontinuálnu politiku štátu smerom ku vzdelávaniu a výchove, nielen detí a mladých ľudí. Je kladom, že niektoré skupiny aktivistov si uvedomujú, že bez široko spektrálnej dohody všetkých politických strán sa dlhodobejšia koncepcia školstva nedá urobiť. Je otázka, či k takejto dohode môže dôjsť, ale všetkým politickým stranám by malo záležať n