Koniec tridsiatych rokov 20. storočia priniesol zásadné politické zmeny na mape strednej Európy. Oklieštenie Československa po prijatí Mníchovskej dohody znamenalo aj krach československej myšlienky o demokracii. Na scénu sa začali drať zástancovia autoritatívnych predstáv o usporiadaní spoločnosti. Svoje myšlienky chceli realizovať aj v školstve.
Vznik Československa v roku 1918 predstavoval v mnohých smeroch zásadné zmeny. Školstvo nebolo výnimkou. Rolu tu zohrávalo viacero faktorov. Nový štát potreboval lojálnych učiteľov a pedagogických zamestnancov, ktorí by v dostatočnej miere ovládali slovenčinu alebo češtinu. Vzhľadom na predchádzajúcu maďarizáciu bolo však slovenských učiteľov málo a na udržanie školského systému by nestačili. Nová štátna moc sa pokúsila neutešenú situáciu riešiť príchodom učiteľov z Čiech a Moravy. Okrem pedagógov po roku 1918 na Slovensko prišli aj ďalšie zložky štátnych úradníkov a zamestnancov (úradníci, četníci, vojaci a pod.). V školstve príchod českých pedagógov priniesol vzostup kultúrnej úrovne obyvateľstva.
O niekoľko rokov sa však podiel Slovákov a Čechov v školstve začal meniť. Podľa údajov, ktoré si v roku 1930 nechala spracovať kancelária československého prezidenta, pracovalo v školstve na Slovensku 15 840 osôb s pôvodom na Slovensku a 4 030 osôb s pôvodom v Čechách a na Morave.[1] Napriek tomu, že Slováci v školstve, ale aj ďalších sektoroch štátu na Slovensku dominovali[2], rástli komplikácie pri zamestnávaní slovenských príslušníkov inteligencie vychovaných už v novom štáte. S vypuknutím hospodár