Vzťahová väzba je rozhodujúca pre optimálny vývin človeka. Veľmi dôležitá je jej prítomnosť, ale aj kvalita pripútania. Traumatické skúsenosti môžu ovplyvniť vzťah medzi rodičom a dieťaťom rôznymi spôsobmi. V príspevku sa venujeme emocionálnej korektívnej skúsenosti v prostredí školy, ktorá je jednou z ciest spracovania emócií mladého človeka.
Vzťahová väzba a jej narušenie traumou
Vzťahovú väzbu môžeme definovať ako emocionálne puto, ktorého úlohou je udržiavať a podporovať blízkosť medzi dieťaťom a malým počtom dospelých osôb, ktorí sú zodpovední za utešovanie, podporu, starostlivosť a ochranu dieťaťa. Štandardne sa dojčatá emocionálne pripútavajú k rodičom, o ktorých sa na základe svojich skúseností naučili, že sú dostupní a spoľahliví. Rozdiely v kvalite emocionálneho puta a jeho prítomnosti alebo neprítomnosti majú dôležité dôsledky na vývin malého dieťaťa.
Deti, ktoré majú nepriaznivé skúsenosti s osobami, ku ktorým sú pripútané, príp. dokonca nemali možnosť vytvoriť si bezpečné emocionálne puto so žiadnou dospelou osobou, sa považujú za najviac ohrozené budúcou psychopatológiou.
Je zrejmé, že traumatické zážitky môžu ohroziť vzťah s osobou, ku ktorej je dieťa emocionálne pripútané. Toto narušenie mení spôsob pripútania dieťaťa ku všetkým ostatným osobám a taktiež jeho predstavy o bezpečnom svete. Napriek známemu prepojeniu emocionálnej pripútanosti, traumy a vývinu mozgu, stále sa treba veľa naučiť o tom, ako traumatické skúsenosti ovplyvňujú emocionálne putá človeka a ako môžu pozitívne zážitky emocionálneho puta zmierňovať účinky traumy na deti (Breidenstine, et al, 2011).
Autorom teórie pripútania je detský psychiater a psychoanalytik John Bowlby (1969 – 1982), pripútanie definoval ako systém správania a motivácie, ktorého vonkajším cieľom je udržať fyzickú blízkosť dieťaťa k opatrovníkovi a vnútorným cieľom je dosiahnuť pocit bezpečia (Hašto, 2005).
Už vo veku jedného roka dieťaťa možno pozorovať rovnováhu v jeho motivácii skúmať okolie a motivácii hľadať blízkosť k rodičovi.
To znamená, že batoľa vybavené novoobjavenými schopnosťami nezávislého pohybu, je motivované vzdialiť sa a skúmať. Protiváhou tejto túžby je motivácia hľadať blízkosť v časoch strachu, stresu alebo úzkosti. Keď je batoľa v prítomnosti osoby, ku ktorej je emocionálne pripútané a cíti sa bezpečne, pripútavací systém je do určitej miery deaktivovaný a dieťa je motivované skúmať prostredie. Ak sa však zľakne, príp. mu hrozí nebezpečie, aktivuje sa systém pripútania a dieťa buď vyhľadá blízkosť, alebo začne volať či plakať, aby upozornilo na svoje trápenie. Túto rovnováhu pripútanosti a skúmania (Ainsworth, 1971) možno ľahko pozorovať vždy, keď malé deti a rodičia spolu interagujú.
Spôsob, akým deti interagujú s rodičmi, môže byť rôzny na základe toho, ako rodič zvyčajne reaguje na potreby svojho dieťaťa. Rozlišujeme štyri typy emocionálneho puta (Hašto, 2005):
- Bezpečné pripútanie: Ročné deti s bezpečnou vzťahovou väzbou sa pri niekoľkominútovom odlúčení znepokoja matkinou neprítomnosťou, pri jej návrate